Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Eva Čobejová | 10.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Nechcem byť virtuálna babička

Blank

Správa z tlače: Odhaduje sa, že v Poľsku je až 150-tisíc detí, ktoré po vlne migrácie za zárobkom prišli minimálne o jedného z rodičov. Sociológovia varujú, že citová strata sa odráža na vývoji detí a môže byť príčinou tragédií. Polovica takzvaných európskych sirôt vyrastá s jedným rodičom, štvrtina žije so starými rodičmi, ostatné deti sú u iných príbuzných alebo v domovoch.

Voľný pohyb osôb, slobodné cestovanie, migrácia za prácou, to všetko bolo zatiaľ prezentované ako obrovská výhoda nášho slobodného sveta. Pokojne môžeme žiť na druhom konci Európy, pracovať tam, kupovať domy, pozemky, chodiť do školy, hľadať si v cudzom svete životného partnera. Voľný pohyb má však aj svoju odvrátenú stránku. A tá odvrátená stránka je teraz všade okolo mňa.

Kamarátka sedí denne na internete alebo na skype, aby mala aspoň virtuálny kontakt so svojou jedinou dcérou, ktorá žije kdesi v Írsku a zrejme sa už domov nevráti. Ďalšia kamarátka pri počítači detailne študuje čerstvé fotografie svojich vnúčat, ktoré jej jedna dcéra pravidelne posiela cez internet z USA a druhá odkiaľsi zo Španielska. „Som virtuálna babička,“ toto spojenie som počula v poslednom čase podozrivo často.

Do sveta neodchádzajú len dcéry či synovia, za prácou migrujú aj otcovia či matky rodín. Každý z vás určite taký príbeh pozná – napríklad o susedke, čo zverila svoje čerstvo narodené dieťa matke, a odišla do Rakúska opatrovať starých ľudí. Spolužiačka, ktorá zverila dospievajúceho syna bezdetnej sestre, a zarába kdesi na britských ostrovoch. Vzdialená príbuzná, ktorá nechala dve dospievajúce deti mužovi a stratila sa kdesi v nemeckých baroch. Otec spriatelenej rodiny, ktorý pracuje kdesi vo svete, a domov príde raz-dvakrát do roka. Ale odchádzajú aj staršie ženy – často rozvedené, ovdovené, osamelé s odrastenými deťmi. Idú do sveta zarobiť si na lepší dôchodok a svoje vnúčatá poznajú len z fotografií a telefónu.

Každý sa chce mať dobre, všetci chceme umývačku riadu, mikrovlnku, počítač, plazmový televízor, auto, byt, dom, záhradu... A keď je šanca zarobiť si vonku, prečo ju nevyužiť? Akurát treba vždy do súvahy ZISK, STRATA zahrnúť aj dni, týždne, mesiace, roky, keď sme nemohli objať svojho starnúceho otca, dôverne sa večer rozprávať s dospievajúcou dcérou, debatovať so sestrou pri kávičke, sprevádzať chorú mamu po lekároch, rozprávať vnúčaťu v posteli rozprávky, to všetko sú straty, ktoré patria do konečnej súvahy. Ak ich do nej nezahrnieme, nehráme fér hru a niekto – najskôr my sami – na ňu doplatíme.

Bola by som hrdá, keby sa moje dieťa presadilo vo svete, možno by som sa pýšila, keby sa vydala za potomka šľachtickej rodiny z anglického vidieka, pyšne by som ukazovala aj fotografie dcéry pracujúcej v špičkovej firme na Manhattane. Ale neviem, či by som okrem pýchy a hrdosti cítila aj radosť. Nechcem byť virtuálna matka ani virtuálna svokra. A zúfalo nechcem byť virtuálnou babičkou. Túto vetu si opakujem čoraz častejšie.


Eva Čobejová  viac od autora »
Vaše reakcie [13]
:: Súvisiace reklamné odkazy