Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Eva Čobejová | 19.6.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Opäť som videla ženičky milujúce premiéra

Blank

Úplne neplánovane som sa nedávno v jednom meste ocitla na námestí práve vo chvíli, keď k ľudu rečnil súčasný premiér. Nie veľmi ma jeho prejav v tú chvíľu zaujímal, už-už som chcela pokračovať vo svojej ceste, ale zrazu som ich uvidela. Boli tam.

Prekvapilo ma to. Naivne som si myslela, že ony patrili iba k bizarným deväťdesiatym rokom a akosi prirodzene sa už vytratili. Ale nie. Opäť stáli pár krokov od najmocnejšieho muža štátu, opäť viseli na každom jeho slove a zamilovane naňho hľadeli.

Keď premiér dorečnil, vybral sa krúžok starých žien okamžite rovno k nemu. Ochrankári ani nestihli zareagovať. Obkolesili ho, každá mu niečo rozprávala a do rúk mu pritom vtlačili vyšívaný vankúšik s jeho menom. Premiér sa blahosklonne usmieval a odovzdane prikyvoval. A mňa opäť premkol pocit totálnej trápnosti a hanby. Hanbila som sa za tie ženičky a zároveň som s nimi súcitila. Dôverne ten pocit poznám.

Zápasila som s ním najmä v deväťdesiatych rokoch. Moje pracovné povinnosti ma často zaviedli na mítingy s vtedy vládnucim mačovským premiérom. Vďaka tomu som videla stovky podobných starých žien so zamilovaným pohľadom na vodcu. Vyzerali smiešne, trápne a moji cynickejší kolegovia sa na nich vulgárne zabávali. Mne ich bolo strašne ľúto a nemohla som od nich odtrhnúť zrak. Preto viem, že tieto ženy – zvráskavené, zrobené a zväčša životom ubité a sklamané – prežívali v blízkosti toho muža okamihy vrcholného šťastia. Duchovný orgazmus.

Jednu z takých žien som dobre poznala. Pani K. bola drobná ženička so scvrknutou tvárou, mozoľnatými rukami a nekonečne dobrým srdcom. Mala asi tridsať, keď jej muž od nej odišiel za inou – a ona sa potom až do staroby sama trápila s troma synmi. Večne v práci, alebo pri hrncoch, alebo s pletením v rukách. Snažila sa, aby chlapci mali školy, aby boli dobre vychovaní, ale žiaľ, zdedili viac ľahtikárstva po otcovi ako statočnosti a poctivosti po mame. Pani K. z nich veľa radosti nemala. Trápila sa s nimi aj v čase, keď už oni sami boli otcovia. Alkoholizmus, nemanželské dieťa, vyhadzov z roboty, finančný podvod, automaty... Pani K. to všetko trpezlivo znášala a aj po sedemdesiatke pomáhala svojim nehodným potomkom, ako sa dalo.
Až kým sa nezjavil on – charizmatický a kontroverzný politik (spevákom Rážom trefne zvaný nadsamec). Až vtedy pani K. konečne dokázala ponechať synov svojmu osudu. Stala sa členkou strany a totálnou prívrženkyňou vodcu. Cestovala za ním na mítingy po celom Slovensku, vždy stála vpredu s veľkou kyticou kvetov. Na všetky ním vymyslené petície zháňala podpisy do roztrhania tela. Vyšívala mu obrusy, posielala pozdravy k narodeninám, nedočkavo čakala na jeho televízne diskusie. Omladla, ožila, pookriala. Ani sa mi nechcelo veriť, že je to tá istá osôbka, keď som ju zazrela na jednom mítingu rovno pod pódiom. Konečne opäť videla muža, ktorému dôverovala, pomáhala a ktorého milovala. Nemusela sa za svoj cit ani hanbiť, pod pódiom stálo viacero podobne zamilovaných starých žien. Pani K. ich dobre poznala, rozumeli si, nežiarlili na seba, spájala ich rovnaká vášeň. Stretávali sa spolu na uličných straníckych schôdzach i v klube dôchodcov. Pani K. bola po dlhých rokoch opäť šťastná.

A teraz som takéto osôbky videla opäť – oddane podávali premiérovi vyšívaný vankúš a pritom si vychutnávali jeho pohľad i podanie ruky. Vedľa mňa sa na nich hlučne bavila skupinka teenagerov z miestneho elitného gymnázia.

Veľmi škaredo som sa na nich pozrela.


Eva Čobejová  viac od autora »
Vaše reakcie [37]
:: Súvisiace reklamné odkazy