Dlhý život architekta

Pred pár dňami sa v Slovenskej televízii objavil nový dokument Moderná architektúra na Slovensku. Ale nie o ňom chcem písať. Nefascinovali ma ani tak stavby, ktoré dokument prezentoval ako to najlepšie, čo sa v dvadsiatom storočí na Slovensku postavilo. Fascinovali ma architekti, ktorí v dokumente hovorili a spomínali.

Čítala som, že architekti sa dožívajú vysokého veku a do vysokého veku sú tvoriví a činorodí. Ako príklad sa zvyčajne uvádza brazílsky architekt Oscar Niemeyer (1907), ktorý vlani v decembri oslávil stovku a ešte ako storočný pracoval a tvoril. Iste, taký Le Corbusier sa dožil len 78 rokov, lebo sa po srdcovom infarkte utopil, ale tiež tvoril až do konca života. Ani najznámejší slovenskí architekti nezomreli predčasne. Dušan Jurkovič sa dožil 79 rokov, Emil Belluš osemdesiatky. Šesťdesiat-sedemdesiatroční architekti sú zvyčajne na vrchole svojich tvorivých síl. Napríklad taký Jan Kaplický, ktorý rozvášnil susedné Česko. Jeho kontroverzný návrh Národnej knižnice v tvare zelenej chobotnice vyzerá tak, ako by ho vymyslel nejaký avantgardný mladíček, ale pozor. Kaplický sa narodil v roku 1937! Teda žiadny holobriadok, ale človek po sedemdesiatke.

Nedávno bol v Bratislave známy katalánsky architekt Ricardo Bofill, ktorý tu bude stavať Panorama City. Ročník 1939. Architekta Ericka van Egeraata, ktorý v Bratislave navrhol River Park, nám predstavovali ako mladého holandského architekta, len tak mimochodom ročník narodenia 1956. No mladíček.
Späť k novému dokumentu STV. O svojich stavbách zo šesťdesiatych či sedemdesiatych rokov tam hovorili architekti, ktorí žijú a podľa vizáže sa tešia aj slušnému zdraviu:

Vladimír Dedeček, ročník 1929, navrhol v roku 1965 areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre a v roku 1979 prístavbu Slovenskej národnej galérie.

Ferdinand Milučký, ročník 1929, navrhol impozantné bratislavské krematórium.

Štefan Svetko, ročník 1926, navrhol obrátenú pyramídu Slovenského rozhlasu.

Ivan Matušík, ročník 1930, navrhol v roku 1969 areál bratislavského Prioru a hotela Kyjev. Mimochodom, Matušík je dodnes činný architekt, ktorý nemá problém v architektonických súťažiach zvíťaziť nad oveľa mladšími kolegami.

Dvojica Kusý – Paňák, teda architekti, ktorí navrhli budovu SND i Národnej banky Slovenska, sú v tejto zostave považovaní za dorast, lebo sú o generáciu mladší. Mladistvo aj pôsobia, hoci obaja sú ročník 1948.

So všetkými týmito pánmi sa ešte možno stretnúť v rôznych diskusiách o podobe Bratislavy. Nie sú to nijakí senilní dedkovia, ale aktívni a dobre vyzerajúci muži. Prečo to tak je? Je architektúra naozaj taký druh tvorby, ktorý človeka dlho udrží v psychickej i fyzickej norme? Alebo že by to bolo tak, že architektúru môžu robiť len silní jedinci, ktorí majú dostatok vitality, energie, tvorivosti?

Neviem. Ale niečo v tej architektúre je – niečo, čo človeku nedovolí rýchlo starnúť, vysychať a predčasne dementnieť.

Teda ak ide o dobrého a uznávaného architekta.