Z hotela do kempu

Že je tu dovolenková sezóna, spoznám zvyčajne podľa toho, že nad naším domom prelietava oveľa viac lietadiel. Charterové lety sa točia aj celú noc. Pohľad na nočnú oblohu s lietadlami smerujúcimi kamsi do prímorských destinácií ma naladil dovolenkovo. Vytiahla som teda zo skrine náš stan a položila ho do stredu obývačky. S dcérou sme okamžite začali vypracúvať zložitý zoznam, čo nesmieme zabudnúť, keď o mesiac vyrazíme k moru.

Moja matka sa ma pri tejto príležitosti opäť raz opatrne a so všetkou svojou vrodenou taktnosťou opýtala, či ideme do hotela, alebo zas len do stanu. Keď som jej opäť raz povedala, že do stanu, smutne vzdychla. Tento náš rozhovor sa opakuje už niekoľko rokov. Moja matka je skalopevne presvedčená, že prosto nemáme dosť peňazí na to, aby sme šli do hotela, a tak sa tvárime, že niet nad stan. Darmo ju presviedčam, že v hoteloch sme už strávili veľa dovoleniek a že nás hotel jednoducho prestal baviť. Zbytočne jej hovorím, že pobyt v drahom kempe – a my do lacných nechodíme – nie je vôbec lacný špás. Moja mama slušne prikývne a zároveň si utrápene vzdychne. Neverí mi.

Moji rodičia chodievali na dovolenku do stanu len v čase, keď nemali dosť peňazí, a horko-ťažko našetrili na kemp pri Balatone. Bývali sme tam v smradľavom stane, ktorý rodičom požičala odborárska organizácia, a spali sme v spraných matracoch, ktoré rodičom ktosi daroval. Fakt to bola dosť bieda, hoci nebolo zle.

Darmo teraz ukazujem mame fotografie z našej dovolenky, predvádzame jej sofistikovane ušitý stan a spacáky, v ktorých človek môže spať, aj keď vonku mrzne. Už nikdy sa mi nepodarí presvedčiť ju, že v stane je nám lepšie. Smutne prikyvuje a vidím na nej, že sa trápi. Je presvedčená, že naše platy nám zrejme nedovoľujú ubytovať sa ako slušní ľudia v murovanej budove, teda v hoteli či v súkromí. Občas skúša nadhodiť tému, či nám netreba na dovolenku prispieť.

Asi by som ju musela raz vziať do stanu s nami, aby videla, že jej dcéra naozaj nedovolenkuje ako ľudia v sociálnej sieti – teda medzi tými menej šťastnými Európanmi. Možno by ju uspokojili drahé značky áut, ktoré parkujú pred okolitými stanmi, a dobré reštaurácie i kaviarne, ktoré sú v našom kempe. Ale aj tak by asi nikdy nepochopila, prečo sa bohatí ľudia vyberú dovolenkovať do kempingu. Ku generácii mojich rodičov patrí vysnívaná dovolenka v drahom hoteli, kde sa treba na večeru obliecť do krásnych šiat (róbu každý večer vymieňať), urobiť si večerný mejkap, natočiť vlasy a v hotelovej reštaurácii potom pri stole spoločensky konverzovať. Moja dobrá mama by asi neprežila, keby celý deň trávila len v plavkách, keby v pyžame musela prejsť cez polovicu kempingu do záchodu, keby si zuby umývala v spoločnej umyvárni s cudzími ľuďmi. Lebo súkromie je v kempingu akési spoločne zdieľané a zároveň absolútne rešpektované. Teda aspoň v tom našom kempingu, kde sú zväčša rodiny s deťmi a kde nie sú partie hulákajúcich teenagerov ani opitých motorkárskych partií. (Sú aj kempingy pre túto klientelu a ak k nej človek nepatrí, treba ísť o dom ďalej. Teda o kemp ďalej.)

Náš stan je už opäť pripravený. Láskyplne sa naň dívam a teším sa na chvíľu, keď so zubnou kefkou v ruke a uterákom na pleci budem opäť v pyžame či plavkách kráčať cez náš kemp.