You are from Slovakia if...

Pred časom som sa na komunitnom webe facebook.com prihlásil do skupiny You are from Slovakia if... Z rozpoznávacích znakov, vďaka ktorým som podľa skupiny mohol sám seba skutočne identifikovať ako niekoho, kto pochádza zo Slovenska, ma okrem klasických klišé o tom, že nemáme stredné meno, nenavštevujeme rodičov na Deň vďakyvzdania a aspoň raz v živote sme pili jablkové víno, u znalcov známe pod názvom čučo (na čo si, našťastie, vďaka kvalitatívnym charakteristikám nápoja väčšina spomína len matne), zaujala najmä poznámka, že zvykneme opravovať svojich zahraničných hostí, kolegov a známych, ak lokalizujú Slovensko niekam do východnej Európy. Slovensko podľa nás totiž údajne leží v Európe strednej. Bavil som sa o tom s Poliakmi, pravidelne čítam denník Stredoeurópana Luboša Palatu z českých Lidoviek, aj moja maďarská spolužiačka prisvedčila, keď som sa spýtal, či i oni si o sebe myslia to isté. Zaujalo ma to a istý čas som o tom premýšľal.

Aby som však dodal veciam hlavu a pätu. Býva dobrým zvykom, že v prípade, ak sa autor rozhodne začať písať vlastnú rubriku (čo zase nie je nič také zásadné a nemusí to ešte nič znamenať), a že sa mu nejaký vydavateľ rozhodne tieto texty dokonca publikovať na stránkach svojho magazínu (čím toto rozhodnutie získa i istý, žiaľ, neraz i nepriaznivý dosah na spoločnosť), venuje aspoň niekoľko riadkov zbežnému vysvetleniu, kto vlastne je a ako sa sem dostal. Myslím, že niektoré vyššie spomenuté fakty už čo-to naznačili.
V prvom rade, autor, čiže ja, sa dokáže pripojiť, ba i pracovať s internetom, a na dosiahnutú úroveň znalostí práce s počítačovými programami je hrdý natoľko, že sa ňou neváha pochváliť už v prvej vete. Pochádza zo Slovenska, kde zrejme strávil roky svojej mladosti, venujúc sa aktivitám, ktoré sa zásadnejšie nevymykali z toho, čomu sa venovali jeho rovesníci. Disponuje istým, bližšie nešpecifikovaným vzdelaním, na základe ktorého získal pocit, že používanie pojmov ako identifikovať, lokalizujú či nešpecifikovaným by malo byť súčasťou bežnej slovnej zásoby či fejtónového žargónu. Trocha cestuje, číta zahraničnú tlač a snaží sa pôsobiť ako racionálne uvažujúci mladý človek, v dôsledku čoho sa pochváli skôr listovaním Lidových novin ako Nového času, niežeby ho nečítal. Občas o sebe rád hovorí v tretej osobe, i keď jednotného čísla. Údajne žije v strednej Európe – i keď si tým nie je tak celkom istý.      

Aby som však vysvetlil, prečo. Napriek nepopierateľnej snahe venovať aspoň časť zo svojej mozgovej kapacity na pochopenie nášho stotožnenia sa s kategóriou Stredoeurópanov, k významnejším filozofickým záverom sa mi dospieť nepodarilo. Ostatne, mám v tejto oblasti s vlastnou maličkosťou isté skúsenosti a vďaka tomu nezvyknem nič veľké od seba očakávať. I tak sa mi zdá, že ona bájna stredná Európa nie je nič iné než celkom milý eufemizmus, reagujúci na prostú realitu našich krajov a krajín, ktoré ležia na hranici Západu a Východu. A na nás, teda tých, ktorí v nich žijeme a patríme k ľuďom, ktorí sa snažia čo možno najrýchlejšie utiecť našej východnej minulosti – a sme si takmer istí, že sa k nej už nechceme vrátiť. No v rámci našej nátury sme si z nej nabalili všetko, o čom sme mali pocit, že sa nám ešte bude hodiť. Nie sme a nechceme byť Východoeurópanmi, no pre batoh plný nostalgie, spomienok, obyčají a sociálnych zlozvykov, ktorý so sebou nesieme, sa akoby zároveň bojíme považovať sa za Západ.

Pozeráme sa na Západ vychovaní Východom, povedal by niekto.

A tak podobne. Možno, že v skutočnosti nič ako stredná Európa nie je. Možno, že písať denník o strednej Európe neznamená žiť v nej. Možno písať denník o strednej Európe nie je nič iné než pozorovať všetko, čo si ešte schovávame z našej východoeurópskej minulosti. Keby sa nám to na Západe hodilo.   

Začnime a uvidíme.

Dušan Mikušovič
Univerzitná knižnica, Varšava, máj 2008