Malá veľká krajina

Naznačil som to už minule: o každom národe existuje mnoho stereotypov a o každom národe sa dá povedať, že mnohé z nich sú viac ako pravdivé. No máloktorý národ dokáže tieto stereotypy tak umne konzervovať pre budúce generácie ako Slováci. Aby sme si rozumeli, mám rád svoju krajinu, najmä pre každodenné istoty a zažitý obraz sociálnej reality, ktorý mi život v nej dáva; neobľubujem prekvapenia a cítim sa lepšie, ak sa deje všetko tak, ako má, a ako to poznám. No ak z nej len na chvíľu odídete (a často ani nemusíte), uvedomíte si, v akom ohromnom zajatí mýtov a klišé Slovensko je, a z koľkých z nich skladá svoj vlastný obraz pred zvyškom Európy.

Nie je to tak dávno, keď boli v Paláci vedy a kultúry vo Varšave knižné trhy. Vybral som sa tam s jednoznačnou vidinou očakávaných zliav a výhodnej ponuky, som totiž človek, ktorý i nákup kníh chápe značne konzumne a vopred predpokladá, že sa ma vydavatelia budú snažiť nejako presvedčiť, že som spravil dobrú kúpu. A keďže mali knižné trhy prívlastok medzinárodné, mamon ma ovládol úplne a tľapkal som ručičkami nad tým, ako si zakúpim slovenskú a českú literatúru lacnejšie ako moji vážení kolegovia v kníhkupectvách našej domoviny.

Priznám sa, nadšenie opadlo veľmi rýchlo a už po krátkej chvíli som získal pocit, že medzinárodné knižné trhy vo Varšave nie sú ničím iným než šikovne vymysleným marketingom ťažobných spoločností a oceliarskych koncernov, ktorý mal presvedčiť všetkých prítomných, aby sa, preboha, nevenovali žiadnym intelektuálnym profesiám, tobôž nie písaniu, ale aby spokojne nastúpili do baní a za pás. V Paláci kultúry sa tlačili stovky ľudí prehrabujúce sa košmi s knihami s 20 % zľavou, vzduch bol ťažký a všade bolo teplo; vedľa prázdnych stolíkov, na ktorých ležali len pokrčené papiere s nápisom Za darmo, sedeli na plastových stoličkách poľskí básnici a prozaici, sŕkali lacné kafe z téglikov z automatu a smutne sa rozhliadali po niekom, komu by sa podpísali. Po krátkom zastavení v stánkoch Empika a Świata książky som prešiel dvoma najväčšími expozíciami, nemeckou a izraelskou, a rozhliadal sa po Slovákoch a Čechoch. Našiel som ich vlastne celkom blízko seba, niekde medzi stánkami s bulharskými a bieloruskými knihami: v českom spal nejaký starší pán opretý o výtlačok Havlovej najnovšej hry Odcházení, v slovenskom veselo štebotali dve milé tetky bez toho, aby ma zaregistrovali. Poradil som si našťastie i bez nich, výber nebol veľký – nejaký Dobšinský, jedna-dve encyklopédie, a potom už len brožúry o Tatrách, Nízkych aj Vysokých. Mamonychtivé ručičky som schoval do vrecák svojho saka a spokojne sa pobral domov.

Je to totiž stále tak a dookola. Kedykoľvek som tuná v Poľsku na Slovensko narazil, bolo to vždy o tom istom: o Tatrách, Nízkych aj Vysokých, a o brožúrach o nich, o krojoch, o zelených kopčekoch a veselých ovečkách, o tisícročnom klišé podhorských valachov, ktorí si možno ani nevšimli, ako sa im pred nosom do sveta napáskovalo 21. storočie. Rozumiem forme takejto prezentácie, ak ide o turistov, menej však už tomu, čo to má spoločné s tým, aká v skutočnosti slovenská kultúra, spoločnosť, či dokonca politika je. Pýtal som sa nedávno známych, ktorí sa vybrali počas múzejnej noci do Slovenského inštitútu, aké to bolo: pekné, vraj, výstava fotiek našej rodnej hrudy, Orava, príroda... veselé ovečky a podhorskí valasi, myslel som si.

Samozrejme, že to o Slovensku hovorí len veľmi málo. Napriek tomu, s inou tvárou krajiny sa stretáte sporadicky. Opakujeme sa, kopírujeme osvedčené, akoby sme mali pocit, že ak budeme originálni, z charakteristiky Slovenska sa vytratí to, na čom sme doteraz stavali: všetko je jasné a prehľadné, Slovensko je nekomplikovaný štátik pod Tatrami, s kopcovitým terénom, kde sa pasú ovečky, pije žinčica a jedia bryndzové halušky. Ako som napísal minulý týždeň: obrana celonárodného historického klišé v dôsledku mindráku z reality súčasnosti.

Alebo tak nejako.      

V tomto sa ukrýva princíp a zmysel, kľúč k nášmu novému a lepšiemu národnému zmýšľaniu, nášmu odporu k duchovnému bezdomovectvu, kľúč k našej ceste a smeru, ktorý sme tak veľkolepo pred dvomi rokmi nastúpili. Je totiž dôležité, aby všetko bolo jasné a prehľadné, je dôležité mať Jánošíka, je dôležité mať starých Slovákov, je dôležité mať veselé ovečky a podhorských valachov – je dôležité, aby Slovensko bolo malou veľkou krajinou – lebo bez toho všetkého, bez všetkých tých stereotypov a klišé, ktoré zachovávame budúcim generáciám, bez toho pozlátka, by sa mohlo pokojne stať, že zostane len ten mindrák zo súčasnosti, že zostane celkom iná krajina.

Malá malá krajina, chcelo by sa dodať.

Odkedy sa vedúce kádre opäť raz rozhodli interpretovať dejiny, odkedy sa rozhodli ovládnuť médiá pomocou nastrčených panákov a podivných zákonov, odkedy sa namiesto otvorenosti a slobody presadzuje inštitucionalizovaný nevkus, od filatelistickej anabázy ministra vnútra až po podivné busty bývalých komunistov znázorňujúce ducha dneška, od tej doby je opakovanie sa a kopírovanie osvedčeného viac ako nevyhnutné.

Myslím, že pekne to zhrnul profesor Tkáč, bývalý viceguvernér Národnej banky, prednášajúci na Ekonomickej univerzite, teda dovtedy, kým ho odtiaľ nevyrazili za opísanie skrípt: „Autor nemôže chcieť byť silou-mocou vo všetkých otázkach originálny – to by bolo na úkor jasnosti a prehľadnosti,“ citoval krátko po tom, ako bol jeho plagiát odhalený, Imricha Karvaša.

Možno má Tkáč pravdu. Možno je lepšie, ak je všetko jasné a prehľadné, ak je Slovensko pre všetky prípady predsa len uschované za maskou dlhoročne pestovaných stereotypov. Za Tatrami, zelenými kopčekmi, starými Slovákmi. Možno má pravdu.

Ak chcete, napíšte mu. Dnes sedí v Rade STV.

Dušan Mikušovič,

Traffic Club, Varšava, jún 2008