Ako som nám uhájil Jánošíka

Bolo to na ceste z Gdaňsku do Varšavy. V krajine končil dlhý víkend, prvého bol totiž štvrtok a Sviatok práce, tretieho, v sobotu, Deň prvej poľskej Ústavy z roku 1791, ktorá je, mimochodom, po americkej druhou najstaršou písanou ústavou na svete. Cesta bola lemovaná bielo-červenými vlajkami a zástavami, vyvesenými bežne i na domoch obyčajných Poliakov či z okien ich ošuntelých panelákov. Na deň medzi 1. a 3. májom totiž vláda vymyslela dzień flagi polskiej, to aby sa náhodou nebodaj nešlo do práce – ale pamätám si, že samozrejmosť, s akou štátne vlajky viali i pred starými barakmi v najzabudnutejších dedinách, ma vtedy prekvapila.

Po jednoprúdovej ceste sme sa posúvali rýchlosťou asi 20 kilometrov za hodinu, všetci sa práve vracali do hlavného mesta od mora, Mazúrskych jazier a zo Zakopaného. V Poľsku prakticky nie sú diaľnice, cesty tak boli upchaté a nám celá výprava trvala takmer dvanásť hodín. Vonku bolo chladno, mám pocit, že aj mrholilo – viem, že to asi nie je dôležité, ale občas rád spomínam detaily, dáva to príbehom zdanie akejsi autenticity. Čiže dajme tomu, že mrholilo; vonku viali tie vlajky, začínalo sa stmievať, bolo 4. mája roku pána 2008 a poľské cesty boli plné nervózne sa posúvajúcich áut. V ten deň som nám uhájil Jánošíka.

Samotná história tohto mimoriadneho činu je prostá. Zastavili sme sa na večeru v nejakej poľskej reštaurácii pri benzínovej pumpe, názov si presne nepamätám, ale viem, že je to nejaký miestny reťazec. Čašníčkam sa z vpádu päťdesiatky zahraničných študentov, z ktorých aspoň trochu po poľsky vedela slabá tretina, vyrazil studený pot na čele, a tak si väčšina pre istotu objednala prvé, čo bolo napísané na tabuli – Obiad Janoszyka. Nešlo, samozrejme, o žiadnu veľkú špecialitu, napokon, kto aspoň trochu pozná poľskú kuchyňu, vie, že je to skôr dobre. Išlo o obyčajný mletý rezeň so zemiakmi a nejakým šalátom. Už celkom unavení z cesty, navyše si uvedomujúc, že sme za päť hodín prešli len 140 kilometrov, sedeli sme vo vnútri a čakali na toho Jánošíka. Vedel som, že tohto dnes už i vedúcimi kádrami kodifikovaného národného hrdinu poznajú aj Poliaci, a že je celá táto legenda u nich celkom populárna, ale i tak som nerozumel, prečo sa mletý rezeň so zemiakmi a šalátom v reštaurácii niekde pri benzínovej pumpe dvesto kilometrov severne od Varšavy volá Obiad Janoszyka.

„Nechápem, čo tak veľmi má Jánošík s Poľskom spoločné,“ zamrmlal som.

„Jánošík? Jánošík bol po prostu poľským zbojníkom,“ vysvetlil mi kolega, Poliak sediaci oproti mne, celkom automaticky a bez toho, že by mal pocit, že hovorí niečo prekvapivé.  

„Poľským?“ vyhŕklo zo mňa dotknuto, sám som bol z toho prekvapený, ako keby mi práve niekto šliapol na kurie oko martenskami.

„Tak,“ odpovedal spokojne.

Nie som žiaden veľký Hejslovák, hovorím, sám som bol zo svojej reakcie prekvapený, no napriek tomu som následne predviedol niečo, čo by sa mohlo zapísať do učebnice psychológie pod heslom filipika na obranu celonárodného historického klišé v dôsledku mindráku z reality súčasnosti. Alebo tak nejako. Využijúc všetko, čoho sa na mne dopustil slovenský školský systém a jeho pronárodné edukatívne metódy, som prítomným objasnil, kto to Jánošík bol, kde žil, že sa narodil v Terchovej, že Terchová je na Orave a že Orava je na Slovensku. Že možno pripúšťam, že sa mohol túlať kade-tade, že dokonca mohol preskočiť i do Poľska, ale že by som jeho poľskú anabázu v konečnom dôsledku nepreceňoval a že môžem podať i ďalšie dôkazy, že Juraj Jánošík bol skutočne Slovákom, konkrétne slovenským zbojníkom, a že teda nemohol byť v žiadnom prípade zbojníkom poľským, ani len po prostu. Kolegovia prísediaci, samozrejme, podobnú reakciu neočakávali, myslím, že ich po chvíli navyše začala nudiť. Keď som sa neuspokojil ani s prvotným ústupom v zmysle, že je to len legenda, a naďalej svojhlavo pomocou soľničky, koreničky a tanierika objasňoval lokalizáciu Terchovej, apaticky mávli rukou a pripustili, že keď na tom tak trvám, môže byť Jánošík pokojne aj Slovák.

Myslím, že Róbert Fico by bol na mňa hrdý.

Už v predchádzajúcich týždňoch som, celkom pateticky, hovoril o batôžku plnom nostalgie, spomienok, obyčají a sociálnych zlozvykov, ktorý si nesieme na ceste z Východu na Západ. Myslel som si asi pôvodne, že tým komusi vystavím účet, dnes som si však istý, že nejde o kritiku niekoho či niektorých. V mnohom je to skôr vystavenie účtu pre seba samého, ironizácia pôvodných zamyslení a deklarácií, ktoré sa v priamom strete s realitou stali bezpredmetnými.

Myslel som si asi pôvodne, že ja som už ten, ktorý je tomu Západu bližšie ako ostatní. Dnes som si istý, že to platilo až do chvíle, čo som nezbaštil ten mletý rezeň so zemiakmi a nejakým šalátom.

Aspoň myslím.

Dušan Mikušovič,
na streche Univerzitnej knižnice nad Vislou, Varšava, jún 2008