Z malého kríčka veľký dym

Fajčili ste trávu? Nie? Škoda. Donald Tusk, nový, moderný, obľúbený, distingvovaný, prozápadný, vzdelaný a inteligentný poľský predseda vlády, fajčil. No a čo. Spomenul to, trošku mimochodom, vo svojej novej knihe, útržky z ktorej nedávno uverejnil poľský Newsweek. V krajine, kde treba ľavicu hľadať schovanú a zaprášenú na povale, a kde opozíciu liberálno-pravicovej vláde tvoria pravicoví konzervatívci, vyvolalo niekoľko Tuskových jointov mediálne hromobitie. Nevinne myslené premiérovo vyznanie nezostalo bez riadnej konzervatívnej odozvy a poslanci Práva a Spravodlivosti sa predháňali vo vyhláseniach o tom, ako oni trávu nikdy nefajčili. Akoby to bolo niečo extra. Koľko ľudí na svete trávu nefajčí a čo.   

Podstatné je, že si tak Donald Tusk získal pozornosť médií, o ktorú možno ani nestál. I keď mu niektorí liberálni novinári dávali k dobru, že sa pred krajinou ukázal ako obyčajný človek, ktorý má čo-to za sebou, nie každému sa takáto otvorenosť hlavy vlády páčila. A tak sa Tusk nakoniec rozhodol svoju prílišnú úprimnosť dostať do rozumných medzí. OK, áno, sem-tam si nejakého toho práska dal, ale bolo to v období, keď ťažko pracoval, aby uživil rodinu, a marihuana ho občas, ale naozaj len občas, zbavila prílišného stresu. Čo je však oveľa podstatnejšie – aby sme si boli totiž na istom: nový, moderný, obľúbený, distingvovaný, prozápadný, vzdelaný a inteligentný Donald Tusk nešlukoval. Fajčil, ale nešlukoval. Zapálil, ale neťahal. Aby ste pochopili ten zásadný rozdiel: zapáliť si jointa, ale nešlukovať, je v konečnom dôsledku asi ako napáskovať sa v nedeľu večer bez pozvania k vašim známym, ale pred vstupom do bytu slušne pozdraviť a vyzuť si topánky.

Nechcem ani na chvíľku rozmýšľať, čo by sa stalo, keby sa k marihuane priznal nový, moderný, obľúbený, distingvovaný a prozápadný docent Fico. Ostatne, vzhľadom na jeho vzornú mládežnícku minulosť o takomto niečom pochybujem. Podľa mňa je však oveľa zaujímavejšie sledovať, aké témy v ostatnom čase zaujímajú médiá v našej strednej, resp. východnej Európe. A ako nové témy vyrábajú.

Veľmi sa mi páči v ostatných týždňoch módna detektívna stratégia. Pravda, Donald Tusk sa k tráve priznal sám, dobrovoľne a bez mučenia. Ale čo ďalej? Reportérka toho istého poľského Newsweeka sa nedávno zamaskovala za prisťahovalkyňu, aby vyskúšala, ako na ňu reagujú obyčajní Poliaci. Česká Mladá Fronta Dnes zase počas nejakej viac-menej uhorkovej sezóny prezliekla svojich redaktorov za medikov a pripravila rozsiahly materiál o tom, ako sa jej novinári v bielych plášťoch dostali až k pacientom a na vizity bez toho, aby ich niekto kontroloval. A nástojčivo sa pýtala miestnych politikov, či by nemali byť nemocnice lepšie zabezpečené. Mali, samozrejme. Pred vchodom by mali stáť štyria policajti s kalašnikovmi a na strechách by mali byť guľometné hniezda.

Konečne, iste záslužná colombovská práca kolegov z denníka SME, ktorí zistili tam to s tým podpisovaním sa (až som sa začervenal, keď sme na ostatnom seminári so spolužiačkou podpísali Edit, ktorá musela na týždeň domov do Maďarska), vyvolala obdobne závažnú tému a celospoločenskú diskusiu. Slota je podpísaný, ale nehlasoval! Fíha! Asi nebolo a nie je väčších problémov v tejto krajine. Keby to tak podobne ako Slota, totiž že by boli podpísaní, no nehlasovali by, robilo viac vládnych poslancov, malo by to možno nejaký efekt – napokon, vzhľadom na zákony, ktoré prijímajú, by to tejto krajine skôr pomohlo.

V každom prípade, je treba uznať, že by sme mali byť radi, že tých novinárov máme, pretože vieme, čo sa deje, a vieme, čo z toho, čo sa deje, je dôležité, a čo nie. Donald Tusk napríklad nedávno absolvoval cestu po Južnej Amerike a prvý polrok svojej vlády oslávil v Peru. Ako pripomenul Andrzej Morozowski, reportér jednej poľskej televízie, teda v krajine, kde sa už veky pestuje koka.

Dušan Mikušovič,
café Czuły Barbarzyńca, Varšava, máj 2008