Je to levný, nekup to. A iné.

Začnem aktuálnou príhodou mojej známej, ktorá, myslím, hovorí za mnohé. Známa študuje a pracuje v Brne, to je na úvod asi dôležité poznamenať, keďže Brno leží v Českej republike, čiže v štáte, kde žijú Česi. Nielen, ale najmä. I jej kolega, teda kolega z práce, teda z Brna, teda z Českej republiky, teda krajiny, kde žijú Česi, je Čech. To je tiež asi na úvod dôležité poznamenať, keďže o ňom tá príhoda je. Tak ten kolega, ten z Brna, z Čiech a Čech, nedávno objavil, že v Nemecku sa dá zohnať lacná múka. Toto je asi najdôležitejšie poznamenať, áno, múka, žiadne zlaté reťaze či digitálne hodinky, či niečo podobne potenciálne hodnotné, ale obyčajná múka. I neváhal a nechal si, prosím pekne z Hannovera, zo 20 kíl doviezť. Múky. Lacnej. V práci si ju naložil do pripraveného batoha a, ako známa neváhala pripomenúť, ignorujúc svoju Octaviu na parkovisku, odniesol do prostriedku mestskej hromadnej dopravy, samozrejme lacnejšieho, a odviezol domov. Múky, 20 kíl, nemeckej, lacnej, z Hannovera.

Odpovedal som jej, že si nemyslím, že takéto správanie je možné vypozorovať iba v Čechách a kontroval som príkladom môjho talianskeho spolubývajúceho, ktorý si, akokoľvek si nevarí a variť ani nevie, asi pred tromi týždňami zakúpil trojkilové balenie bezvaječných cestovín radu Original Carrefour. Odvtedy sa váľajú v rôznych kútoch nášho obydlia, pravidelne o ne zakopávam. Súhlasila, ale konštatovala, konečne veľmi správne, niečo v tom zmysle, že kým v prípade iných národov môžeme hovoriť skôr o minoritnej deviácii, Česi predstavujú osobitú kategóriu, ktorá by si mala takéto aktivity nechať patentovať.

Podobne ako známa, žijem v Brne už štvrtý rok. V Brne, ktoré leží v Českej republike, čiže štáte, kde žijú Česi, i keď nielen, ale najmä. Skvelé mesto, skvelý národ, milí ľudia, aby sme si rozumeli, mám rád Brno a ak by som v živote nemusel pozerať na žiadne iné okolnosti, neváhal by som si ho vybrať a zostať v ňom bývať. Napriek tomu v istých veciach Čechom nikdy neporozumiem, akokoľvek by som sa o to snažil ďalšie štyri roky. Je mnoho stereotypov, ktoré o Čechoch v strednej Európe kolujú, ostatne, nepopieram, že mnohé z nich viac ako skvele vystihujú situáciu: od papučovej kultúry cez kultúru pivnú, od ľadviniek na pupkoch cez ponožky v sandáloch, vďaka ktorým môžete na letisku tento skvelý a milý národ poľahky identifikovať, však žiaden z nich netriafa klinec po hlavičke tak ako sociálne správanie definované tézou mámo, táto, je to levný, no nekup to.

Pre všetkých skeptikov, nie, to nie je to isté, čo máte možnosť vidieť na Slovensku. Všetky naše pokusy v predmetnej veci sa Čechom priblížiť, od ešte v blahej pamäti zafixovaného vystávania na lacné kurčatá pred predajňou Lidlu od štvrtej ráno, po besnenie počas predvianočného výpredaja v Carrefoure, nie, nie je to to isté. Zatiaľ čo na Slovensku predstavuje takéto správanie len ad hoc konzumentské záchvaty vymykajúce sa bežnej realite, mámo, táto, je to levný, no nekup to je v Čechách spôsobom, ako tráviť voľný víkend; je to otázka životného štýlu, je to sociálny vzorec hodný podrobného akademického výskumu.

Pôvodne som chcel dnes napísať niečo o stereotypoch v širšom, východoeurópskom kontexte, o Poliakoch ako kšeftároch a slovenskej náchylnosti konzervovať klišé o vlastnej domovine pomocou ich marketingovej podpory (malá veľká krajina a iné), dokonca som sa o tom rozprával s niektorými francúzskymi a rakúskymi kolegami, ktorí však na našu adresu, pravda po mojom vtipkovaní o 35-hodinovom pracovnom čase a zamykaní ľudí v pivniciach, zamrmlali niečo o zlodejoch áut; ale nechám si to na neskôr. Česi si zaslúžia svoj vlastný text.

Je mi tak trochu ľúto, že na Slovensku nie je známejší pozoruhodný český dokument o falošnom hypermarkete, Český sen. Dve tisícky ľudí, nalákané reklamou, utekajúce jeden a pol kilometra cez pole, aby namiesto levných fotoaparátov a kyslých uhoriek objavili len prednú stenu neexistujúceho obchodu, boli svojho času veľkou udalosťou v krajine. Nastaveným zrkadlom, nech už pri tých klišé zostaneme. Mne sa zo všetkého najviac páčilo dievča, ktoré v dokumente vystupovalo, mohlo mať jedenásť či dvanásť, sťažujúce si, že ju rodičia vytiahli na celé popoludnie do lesa. Pravda, museli jej sľúbiť, že ju večer vezmú do nákupného centra. Aký to bol pre teba pocit, keď ste po celom dni nakoniec dorazili nakupovať, pýtali sa jej dokumentaristi.

Víte, to bylo jakoby celý den pršelo a k večeru konečně vyšlo slunce, odpovedalo dievča poeticky.

Dušan Mikušovič,
café Czuły Barbarzyńca, jún 2008