Prečo nepredávame naše jedinečné skúsenosti?

Po návrate z výletu na Cejlón som pozorne vkladala fotky do albumu pre moju mamu. Vždy jej po príchode domov na prázdniny predložím fotografickú správu o našich ázijských pohyboch. Jedna časť je venovaná tomu, čo a ako rastie. Srí Lanka, ostrov korení a ovocia (a nielen toho), bola z tohto hľadiska veľmi prínosným výletom. Nevedela som napríklad, že ananás rastie na zemi. Vždy som si myslela, že taký ťažký kus musí visieť niekde vysoko, no je to prízemný kvet ukrytý medzi širokými listami. Z diaľky je ho ťažké rozoznať. Rovnako je to s banánmi. Trčia v trsoch dohora z hrubej banánovej byle. Kríček vanilky alebo škorice by som si v živote nevšimla. Ich voňavá existencia je mimoriadne nenápadná, nehovoriac o čiernom korení a klinčekoch.

Aj keď na budúci rok to bude už 20 rokov od pamätných udalostí 17. novembra, pádu komunizmu a všetkého, čo nasledovalo, nikdy sa neviem ubrániť silnému emocionálnemu náporu, keď sa ma niekto na nejakej parádnej večeri alebo recepcii začne na toto obdobie vypytovať. Bolo to obdobie kolektívneho, národného vzrušenia a na to sa nezabúda. Po jednom z takýchto výkladov sa môj západoeurópsky spoločník zamyslí.

„A potom prišlo vytriezvenie,“ hovorí so spýtavým pohľadom.

„Potom prišiel zápas o demokraciu. Neverending story... Ten, kto raz skúsil, vie, čo je to za dráma,“ smejem sa ja.

Nikdy dostatočne nepochopím, prečo sa po týchto dramatických udalostiach u poverených, zmocnených a právomocných neobjavila túžba nejako komodizovať (obchodne využiť) naše skúsenosti z prechodu od totality k demokracii. Vieme o tom takmer všetko. Kde sú slovenskí, českí, poľskí a maďarskí poradcovia napríklad v ázijských krajinách, ktoré sa urputne snažia o tento zložitý transfer? Radia im tí, ktorí si často ani nevedia predstaviť, čo to je meniť nielen politické a ekonomické systémy, ale najmä ľudskú psychiku v súradniciach kolektivizmus – individualizmus. Aj keď to preženiem, odvážim sa tvrdiť, že skoro každý piaty cudzinec prichádzajúci do Pakistanu je nejaký poradca. Ak aj v našich historických alebo iných ústavoch vznikajú rôzne štúdie, zostávajú známe vo veľmi úzkych kruhoch. Kde sú odborníci, poradcovia na systémové spoločenské zmeny? Stredná Európa má iste svoje špecifiká, ale tie sa dajú určite prevádzať na spoločných menovateľov.

V čase zvýšenej frekvencie slova demokracia v Pakistane došlo aj na praktické kroky, potrebu meniť legislatívu a od základov nastaviť spoločenské zmeny. Kto si to môže pamätať lepšie ako my? Kým v demokratických pomeroch sa schváli v parlamente približne 20 – 30 zákonov ročne, u nás ich boli v najvyššej rýchlosti stovky. V čom sme dnes múdrejší? Ako sme dokázali tieto praktické poznatky ex post využiť?

Namiesto toho, aby sme zúročili svoje skúsenosti, sme radšej zakomplexovaní – či už pre jazykový handikep, alebo pre poškvrnenú minulosť – a rýchlo sme prestali o minulosti hovoriť a začali sme hrať na európskom poli snobskú hru, kto bude mať na Západe viac ochrancov a kamarátov a kto sa rýchlejšie zbaví „východného podozrenia“. O strate originality a vlastného štýlu sa nikomu ani nesnívalo a zrejme ani nesníva.

Zbytočné komplexy nám nedovoľujú dostatočne využiť vlastné skúsenosti a znalosti z transformačných procesov a predať ich svetu tak, ako sa patrí. Sebavedome, bez zbytočnej kŕčovitej drzosti, presadiť sa na politickom aj ekonomickom poli. Nezametáme a neupratujeme plesnivé dvorčeky zanedbané z vlastnej viny. A ak, tak musíme vedieť, v čom vina spočívala.

Je životne dôležité rozbehnúť sa do sveta. Prinajmenšom preto, aby sme sa dozvedeli, čo, kde, ako a ktorým smerom rastie.