Ženská otázka, rituálne pokrytectvo a administratívny entertainment

Medzinárodný deň žien sa živo oslavoval aj u nás v Pakistane. Dostávala som striedavo pozvánky na všelijaké konferencie a demonštrácie. Všetkým som sa vyhla. Z niekoľkých dôvodov: neznášam tento deň, páchnuci polozvädnutým karafiátom, lacnými utierkami a spoločným zamestnaneckým obedom s obschnutými rezňami a každoročne sa opakujúcimi prázdnymi slovami o tom, aké sú ženy vzácne a nenahraditeľné. Doba komunistická nás účinne zaočkovala proti akejkoľvek falši voči „ženskej otázke“.

Ďalší dôvod má viac lokálny rozmer, i keď od spomínanej falše, ktorú z duše neznášam, nemá ďaleko. V tejto veci sa problémy často odbavujú na rituálnej úrovni. Prevláda všeobecná viera, že čím viac žien pri moci, tým viac spravodlivosti, a tak sa stanovujú kvóty pre zastúpenie žien v parlamente a vo vláde a všade tam, kde ide o niečo dôležité. O tom, aký je to omyl, ma kedysi v 90. rokoch presvedčila jedna príhoda z akejsi americkej univerzity, kde mali špeciálne feministické oddelenie. Keď som sa predstavila a spresnila, kde sa Československo nachádza, uprela na mňa poverená feministická úradníčka obdivný pohľad. „Mohli by ste ísť všetkým príkladom,“ zašvitorila a vytiahla dosky, v ktorých začala listovať a náruživo čosi hľadať. Napokon pateticky udrela prstom na nájdenú cifru plnú dôkazov o tom, aké sú v Československu ženy emancipované a vysoko vážené a ešte všetko najlepšie, čo si len vieme predstaviť. Zastúpenie žien v parlamente. Nič z toho sa mi nepozdávalo, a tak som sa spýtala na rok vzniku tých skvostných údajov. Boli zo 70. rokov, z čias bujnejúceho normalizovaného komunizmu. Zastúpenie nikým nevolených žien v parlamente sa rovnalo a určite i rovná korupcii. Dostaneš plat, výhody, tak tu budeš sedieť a hlasovať. Výber určite zodpovedal štruktúre rodinných zväzkov, obchodných i triednych. Ale to len vtedy, keď sa to hodilo.

Keď sa v roku 2004 v pakistanskom parlamente hlasovalo za odstránenie náboženských zákonov šárie, týkajúcich sa trestov za krvnú pomstu (tvz. karo-kari), z civilného zákonníka, zavládlo všeobecné mlčanie bez rozdielu pohlaví. Šlo pritom predovšetkým o ženy vystavené drastickým trestom za takzvanú neveru, poškvrnu rodinnej cti. Závažnosť tohto obvinenia sa obvykle riadi náladou a predstavami mužských príslušníkov rodiny, ktorí podľa vlastného uváženia môžu popraviť svoju ženu, sestru alebo švagrinú bez hrozby, že by sa museli za svoj čin zodpovedať pred súdom. Veci rodiny sú nedotknuteľné a to, že sa tam vraždí, nikoho zvonku nemusí zaujímať. V tomto kontexte majú oslavy Medzinárodného dňa žien svoj vlastný rozmer rituálneho pokrytectva.

Bez dôslednej legislatívy a trestov sa nič nezmení, nepomôže bojovať počtom ženských konferencií a prechádzkami pred parlamentom, či jalovými diskusiami v televízii. Ostatne, nič sa v ženskej agende nezmenilo ani za vlády Benazir Bhuttovej, dvojnásobnej pakistanskej premiérky.

Bez pragmatickej agendy a cieľov je akékoľvek vytváranie mocenských kvót pre ženy, nátlakových a všelijakých iných diskusných skupín, len administratívny entertainment kombinovaný so sebarealizáciou frustrovaných jednotlivkýň. Verím, že problémy so sociálnou defenzívou žien na Slovensku existujú. Keď som sa z Pakistanu po prvý krát vrátila domov na prázdniny a plná znechutenia som svojim kamarátkam zverovala tamojšie ženské zážitky, mlčali. Potom to padlo: „U nás sa síce nevraždí, ale skús sa dostať na nejakú vyššiu funkciu a nešíriť okolo seba hrôzu polomužskej megery. Všetci zodpovední sa budú baviť výlučne s tvojím mužským zástupcom.“ Verím, že slovenská patriarchálna a v hĺbke duše rurálna spoločnosť má problémy ako s mužským machizmom, tak aj s adekvátnym profilom samostatnej, sebavedomej ženy, nezasiahnutej ani extrémistickým feminizmom, ani odlišnou sexuálnou orientáciou. Verím, že také ženy u nás existujú a verím aj tomu, že o kvóty neprosia, lebo sú zvyknuté spoliehať sa na vlastnú vynaliezavosť a inteligenciu.