Neberte nám kontexty!

Keď sa v ranných novinách dozviem, že kdesi horelo, kdesi padol režim a inde sa konali voľby, moja informovanosť sa bez znalosti kontextov rovná aj po hodinovom usilovnom listovaní nule. A v podstate veľmi rýchlo rezignujem na čítanie novín aj na sledovanie správ, lebo nevidím dôvod, prečo mám vedieť, že v nejakej zoo sa narodila žirafa, načo sa mám kochať v nejakej krvavej realite v nejakej vzdialenej krajine a dozvedieť sa, že na tej a tej ulici sa vodič v podnapitom stave navŕtal do nejakého autobusu.

Informačná neo-manipulácia
Premýšľam, ako najlepšie vysvetliť zvláštny jav, keď záplava informácií neslúži informovaniu verejnosti, ale čomusi, čo rozhodne nevyvoláva sympatie a voľne evokuje známe metódy totalitného režimu, keď bolo obmedzenie alebo zámerné deformovanie kontextov využívané ako nástroj ideológie. Skončilo sa to (a možno aj začalo) v čistej utópii, keď občania Sovietskeho zväzu verili, že sa majú zo všetkých najlepšie, sú najväčší a neprekonateľní a všetci by sa od nich mali učiť. Neboli vystavení žiadnej traume porovnávania, pretože sa necestovalo a všetko zahraničné bolo tabu. Pohľad pravde do očí začiatkom 90. rokov bol zdrvujúci.

Absencia kontextov v našich periodikách, tlačených i elektronických, má okrem nedostatočnej profesionality ešte iný dôvod i príčiny. Komercionalizácia udiera na všetky struny spoločenského života, tým prudšie, čím menej sa jej zodpovedné subjekty bránia. A nebránia sa zväčša preto, lebo komerciu na prežitie potrebujú. Niekto aby prežil, niekto aby dosahoval nadštandardné príjmy a žil krásnym, nalešteným životom. Sú to, samozrejme, regulárne potreby. Ostáva však otázka súvisiaca s filozofiou informovania a informácií a ako inak, našich ľudských i občianskych práv.

Čo okrem zdesenia priniesli čitateľovi správy z Pakistanu?
Po takmer piatich rokoch v Pakistane sa nemôžem dosť vynačudovať, o čom a hlavne akým spôsobom sa našincom servírovali správy o Pakistane. Takmer pol roka sa sem neodvážila ani noha zo žiadnej krajiny sveta, tuším okrem Británie. Dôvod? Niet kam stúpiť pre všetky tie bomby, násilie a pološialených samovrahov. Realita, samozrejme, taká jednoduchá nebola. V správach však dramatické obrazy dostatočne vyplnili percento žiadaných krvaviniek. Čo okrem zdesenia divákovi alebo čitateľovi priniesli? Tento spôsob informovania sa netýka len Pakistanu a Afganistanu.

Absenciu kontextov dokázal prekonať internet, kde sa pri akýchkoľvek správach, ktoré vás zaujmú, môžete úspešne preklikať až na stránky Kolumbijskej univerzity, môžete porovnávať a zistiť, čo si o tom kto myslí. Zareagovala dokonca i inovovaná „kontextová reklama“. Pri čítaní on-line vám automaticky vyskakujú vysvetlivky, ktoré inzerent pokladá za doplňujúce.

Neschopnosť, či už profesionálna alebo technická, uviesť čitateľa do obrazu a zasypávať ho denno-denne nič nehovoriacimi správami, môže byť jedným z dôvodov ústupu tlačených médií do doby papierovej.

Teória ako obrana
Môžeme sa pýtať, či novinárske včeličky, ktoré usilovne každodenne vytriasajú agentúrne zdroje, dokážu niekoho o niečom zmysluplne informovať. K tomu, aby sa tak stalo, treba poznať kontext – všetko, čo s danou témou súvisí natoľko, aby bol autor článku schopný vytvoriť informáciám dostatočný rámec pre tých, ktorí o danej krajine, vojne, sopke či priehrade nikdy nepočuli. A hlavne musí to byť rýchle, krátke a zrozumiteľné, vytvorené skutočnými profesionálmi.

Existuje čosi ako multidisciplinárna teória kontextu, ktorá vysvetľuje, že kontext je vlastne interpretáciou dôležitých úrovní spoločenského prostredia. Vytvára sa na základe „kontextových modelov“ v epizodickej pamäti, čo je pamäť na útržkovité každodenné udalosti. Vzťahujú sa k určitej dobe, času a priestoru.

Kontextové modely kontrolujú všetky dôležité momenty produkcie a rozsah diskurzu, ktorý sa mení so spoločenskou situáciou. Pod diskurzom rozumieme samotnú udalosť, to, o čom bude v novinách či televíznych správach reč. Jednoducho povedané, aj krátka informácia musí byť kvalitná, teda výstižná a hlavne musí vytvárať asociácie k súvisiacim témam, rozvíjať existujúci čitateľský alebo divácky koncept. Zo správ potom nemáte thriller a nemusíte sa pred hrozbou sveta rútiaceho sa do záhuby utiekať do sladkého náručia juhoamerických seriálov, alebo do nejakej inej mydlovej peny.

Bez kontextov sme bezmocní, otvorení akejkoľvek propagande, spoliehajúcej sa na človeka bez pamäti a bez schopnosti premýšľať.