Záhadná podoba minulosti

„História je nepredvídateľná,“ počujem raz odkiaľsi a veľmi sa mi to páči. Čím viac sa od komunistických desaťročí vzďaľujeme, je menej isté, čo sme to vlastne prežili. Sledujem to dosť intuitívne, nechce sa mi spomínať ani vedome, ani podvedome. Zo všetkého, čo po páde komunizmu naplnilo papier, plátna, obrazovky, súdne sály a neviem čo ešte, ma vždy fascinovalo jedno. Vôbec nič sa na tú sivú, bezfarebnú, prázdnu, úbohú a pomalú nudu nepodobalo. Vo filmoch sa odrazu objavili nejaké groteskné ohviezdičkované súdružské typy, pionieri a prihlúple učiteľky recitujúce ešte hlúpejšie básničky, dokonca všetky autentické dobové programy v televízii vyzerali tak úboho a intelektuálne poddimenzovane, že vo mne neevokovali vôbec nič. Akoby som sa pozerala na nejaký zábavný program v africkej televízii. Odkiaľ sa teda brala tá pasivita a neschopnosť odporovať režimu, poctivo mlčať a báť sa akýchkoľvek problémov? Premýšľam o týchto veciach pri čítaní knihy poľského publicistu Mariusza Szczygieła Gottland.

Nechrlí hrôzu ani grotesku, snaží sa rekonštruovať niektoré momenty histórie českej spoločnosti, tak ako sa približne odohrali. Chodí za žijúcimi svedkami, čaká pred dverami, ktoré sa nikomu neotvoria a keď sa náhodou otvoria, nájde za nimi ľudí bez pamäti. Tiež taktika.

Slzy a smiech
Szczygieł píše: Do redakcie týždenníka Respekt napísal čitateľ, ktorý mal v roku 1977 štyri roky. Hľadal chudák v kníhkupectve knihu o Charte 77. Keďže nič nenašiel, rozhorčene radí príslušníkom Tej skupiny, že by sa viac mali starať o svoje pí-ár a nesmú to s konšpiráciou preháňať.

Marta Kubišová na otázku, či obviňuje niektorých známych, že sa jej po roku 1968 vyhýbali, odpovedá, že bola vtedy krátkozraká a nenosila okuliare. Takže dnes ani nikoho nepozná.

V dobe nemilosti chodí rýchlo po Prahe. Verí, že rýchla chôdza jej nedovolí myslieť. Bohumil Hrabal sa vozí celé dni v električkách. Vie, že doma ho môžu ľahko nájsť.

Podľa všetkého spáchal sochár, bývalý cukrár Otakar Švec samovraždu. Navrhol Stalinovu sochu a keď ho taxikár po dokončení upozornil, že žena v zástupe siaha partizánovi na poklopec, nevydržal to. Odborník na výbušniny, pán Příhoda, v tom čase najlepší v celom Československu, nemôže dodnes spávať. Dostal koncom 50. rokov dôležitú úlohu. Vyhodiť pamätník dôstojne do vzduchu. Hneď po tom dostal srdcový záchvat.

Osudy do sudov
... a sudy zničiť. Raz som kdesi zahliadla knihu z dejín zmiznutí. Súhrn toho, ako z učebníc, filmov a verejného vedomia mizli ľudia a ostávali po nich len čapice (napríklad Gottwald v Clementisovej baranici), alebo ani to. Na body viedol Sovietsky zväz. Ale aj naši sa činili.

Szczygieł tiež eviduje podobné kauzy. Scenárista Jan Procházka, tvorca slávneho Ucha, je jednou z tých boľavých. Zradili ho všetci priatelia a spolupracovníci vrátane Karla Kachyňu, režiséra mnohých jeho filmov. ŠtB ho vypočúvala niekoľko dní pred smrťou. Umrel na rakovinu. Jeho hlas pri vypočúvaní známych a priateľov púšťali vo vedľajšej miestnosti z pásky. O jeho existencii sme sa v 80. rokoch ako študenti filmovej vedy na dejinách československého filmu vôbec nedozvedeli.

Cynikov a sarkastických glosátorov vtedajšieho života, ktorí si svoj dôvtip odsedeli a odpracovali, mám rada, ale nezvyknem ich ľutovať. Procházkov osud je tragédiou všetkých, čo tak strašne potrebovali veriť v budúcnosť dobra a nádeje. Bez ilúzií sa žije zdravšie v komunizme i kapitalizme. Len ako ich rozoznať.

Istý Eduard Kirchberger, pisateľ lacných predvojnových románov, sa po komunistickom puči preorientoval tak zásadne, že si zmenil nielen meno, ale aj rukopis. Ako Karel Fabián si po nevydarenej snahe požiť si v Západnom Nemecku dáva doma pseudonym František Navrátil.

V Dikobraze zo 17. decembra 1968 nájde Szcygieł kreslený vtip: dvaja pánkovia si v roku 1968 želajú šťastné a veselé Vianoce v roku 1989. Všetci sme sa nakoniec dočkali.

Mariusz Szczygieł: Gottland
Vydavateľstvo Dokořán, Jaroslava Jiskrová – máj 2007
Preklad: Helena Stachová