Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Adela Dohňanská | 22.5.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Nedôstojná smrť nadbytku

Blank

Toho roku sme búrali priečku v dome. Spájali sme dve izby do jednej. Je to teraz moderná a priestranná predizbo-obývačka. Dve izby tak prišli o stenu, na ktorú sa zvyknú vešať obrazy a opierať o ňu skrine a poličky. Nábytok okradnutý o pozíciu sme nemali kam umiestniť, ale ani sme ho nejako veľmi nepotrebovali. Obrazy boli už nudné a obkukané a v skrinkách nebolo nič, čo by nám chýbalo, len roky nepoužívané veci, nechcené dary, elektrospotrebiče dávno nahradené novinkami a stará vianočná výzdoba. Zaniesli sme ich do charity.

Keďže už sme mali objednanú dodávku a aby sme nemuseli proces vyhadzovania nepotrebných krámov zasa o rok opakovať, podobné sankcie sme spravili aj na povale, v pivnici, vo všetkých izbách, v každej skrini a zásuvke. Dodávka sa musela dvakrát otočiť. Je až neuveriteľné, koľko zbytočných vecí sme doma našli. Teda nie našli, vedeli sme o nich. Uskladňovali sme ich doma dlho vo viere, že raz sa zídu, až nás to presvedčenie prešlo a vzájomne sme s manželom kapitulovali. Priznali sme si, že ak sa nám doteraz na nič nehodili, nebudú sa nám hodiť ani v budúcnosti. Stále sa niečo nové dokupuje, nahradzujúc staré, a staré sa len bezcieľne zastrkuje kade-tade po kútoch.

Keď dodávka druhýkrát odchádzala, pozerala som za ňou s výčitkami. Nebolo mi ľúto vecí, bola som rada, že sú preč. Ich odchod prevzdušnil dom a oslobodil priestory pre iné veci, ktoré ešte nemáme a chceme si zadovážiť.

Smutno mi bolo preto, lebo som si spomenula na nehodu, ktorá sa stala pred štyrmi rokmi našim susedom na konci ulice. Dodnes si pamätám na tú ranu v noci. Údajne to bol televízor, vybil všetky okná a kým prišli požiarnici, plamene už obhrýzali vonkajšie steny domu. Susedovci boli našťastie na dovolenke, takže nikto okrem rybičiek, ktoré ráno kŕmil ich dedo, nebol zranený, zato škody na dome sa vyšplhali do maxima. Kým im poisťováci dali dom zrekonštruovať, presťahovali ich na 5 mesiacov do prázdnej štátnej bytovky. Dostali aj nejaké  „vreckové“ na zakúpenie šatstva a najdôležitejších vecí, ale to zďaleka nepokrylo ani len štvrtinu z toho, čo stratili. Boli sme tam, keď otec rodiny stál pred ruinami domu, po boku svojej ženy a dvoch malých detí a so slzami v očiach povedal: „Nezostalo mi nič, len rodina, pes a e-mailová adresa. To mi musí stačiť na nový začiatok.“

V to leto niekto z ulice zorganizoval na blízkom detskom ihrisku zbierku. Bol to jeden z najdojemnejších a najpohnutejších dní, aké som kedy zažila. My sme sa tam vybrali až na obed. Niesli sme vysávač, nahradený novým pre slabé satie, a sadu obyčajných hrncov, tiež nahradenú novou teflónovou, pretože mi v nej všetko priháralo. Po ceste sme stretali susedov, tlačiacich káričky a kočiare naplnené nepoužívanými vecami, alebo len prosto rodičov s deťmi, poslednýkrát objímajúcimi plyšové hračky, z ktorých už vyrástli. Za nami kráčal Ed, miestny chuligán so sestrou. On niesol akvárium, ona vrecko s vodou a dvomi rybičkami.

Ihrisko už bolo takmer plné. Bol tam nábytok kompletnej žltomodrej detskej izby, playstation so setom hier, koberce, mikrovlnky, nočné lampy, kuchynský stôl so stoličkami, žehliaca doska, detský bicykel, kvetináče, korčule a more oblečenia a topánok. Keď manžel skladal na konci radu milodarov, hneď vedľa škatule s legom moje hrnce, ťažkopádne sa k nám priblížila stará babička s dvomi barlami. Pokrivenými reumatickými prstami vytiahla z kabele za hrsť drevených kolíčkov a kúsok neobratne zmotanej šnúry na bielizeň a v bolestivom predklone ich dôstojne uložila vedľa vysávača. Potom sa prežehnala a pomalými krokmi na štyroch nohách opatrne odkyvkala preč. Každý dal to, čo mohol. A čo mohol, usúdil sám. Niekto dával z nadbytku, iný i z nedostatku. Bol to deň, na aký sa nezabúda a poznačí vás v miestach, o ktorých ani neviete, že vo vás sú. Solidarita a bratstvo hrali prím.

Keď odchádzala od nás dodávka druhýkrát, plná zachovalých vecí, niektorých nikdy nepoužívaných a roky nedotknutých, spomenula som si na chuligána Eda a tú babičku a bolo mi do plaču.

Raz som niekde čítala: „Všetko, čo máš, rozdaj skôr, než to stratíš, alebo než to za teba dajú iní.“ V tom je naša prehra s bratskosťou, že sa včas nevieme vzdať v prospech iných ani vecí, ktoré nepotrebujeme, nieto ešte tých, ktoré sa nám naozaj len zriedka zídu. Keby každý, kto sa vtedy zbierky nezúčastnil, lebo nemal čím, priniesol len jeden jediný kolíček a len jeden meter šnúry na bielizeň, dal by viac ako tí, čo sa im po mesiaci zunovali kvietkované závesy a vystriedali ich bodkovanými. Aj my sme mohli dať oveľa viac, no dali sme len to, čo nebolelo.

Kolíčkov mám naozaj nadbytok a šnúry aj na štyri záhrady. Nie sme žiadni lakomci, len sme to neboli my, kto bol v núdzi, a tak mi nepripadali tieto veci dôležité a nenapadlo mi, že by sa mohli niekomu inému dôležité zdať. A možno som vtedy mala pocit, že kolíčkov nikdy nie je dosť a že treba mať nejaké naporúdzi aj na medziposchodí. Alebo som len nechcela prísť o veselé farby a narušiť moju zaužívanú techniku biele na biele, tmavé na tmavé. Už je neskoro nad tým uvažovať.

Každopádne, bolo mi z toho smutno. Nezruinovalo by nás to, ba dokonca by nám ani nechýbalo. Človek rád skladuje, nakupuje do zásoby, odkladá na neskôr a odnáša na povalu pre prípad „keby dačo“. To „dačo“ tu však pred štyrmi rokmi bolo, a my sme si to nevšimli, zaslepení našim vlastnými pocitmi z možnej potreby a prehnaného strachu z možného nedostatku.

Aj dnes máme v kredenci dva otvárače na konzervy, dve soľničky, v skriniach hordy primalého šatstva, v zásuvkách nepoužívané pastelky, prečítané, odložené knihy a stokrát odsledované videá, na poličkách vázy, ktoré nikdy kvety nevideli, lepidlo, ktorému vypršala lehota použitia a množstvo iných vecí, ktoré by vtedy, pred štyrmi rokmi, padli niekomu vhod. U nás nachádzajú len smrť. Nedôstojnú.



Adela Dohňanská  viac od autora »
Vaše reakcie [19]
:: Súvisiace reklamné odkazy
  
?