Kto je tu za čo zodpovedný?

Po päťmesačnom čakacom období sa manžel konečne dostal na rad. Išlo len o drobný operačný zákrok, ale robí sa v celkovej anestézii, tak som sa trochu strachovala. On hral hrdinu ako vždy.

Ráno o siedmej ho navliekli do pásikového pyžama, uložili do predoperačky medzi ostatných dvanástich na posteľ číslo šesť a do ôsmej sa pri jeho posteli vystriedalo asi sedem sestier, ktorých náplň práce bola v ubezpečovaní, že všetko bude v poriadku. Potom si sestry vypili svoju rannú kávu a po deviatej procedúru ubezpečovania zopakovali. Po doktoroch ani slychu.

Hrdina-nehrdina, zo všetkých čakajúcich pacientov sa napokon vykľulo nervózne bojazlivé kuriatko. Bodaj by nie, blikajúce neónky, pach dezintektantu, bublajúce kyslíkové prístroje a pípajúce monitory z vedľajších izieb upokojujúci účinok rozhodne nemali. Poniektorí sa začali domáhať odpovedí na otázky, na ktoré sestry nemali adekvátne certifikáty a namiesto nich prinášali dotazníky, formuláre, čestné vyhlásenia a iné dokumenty na A4, kde polovica obsahu bola napísaná v latinčine a druhá polovica v miniatúrnom fonte, takže všetci krátkozrakí, čo si nedoniesli okuliare na čítanie, mali smolu. Čo sa dalo v nervózne vypätom stave prečítať, to sa prečítalo, čo sa nedalo, nestihlo, alebo nezvládlo, to sa neprečítalo, ale aj tak podpísalo.

Ak chcete byť odoperovaní, musíte súhlasiť. So všetkým. Nebolo inej možnosti a nebolo ani odvahy na pochybnosti. Sestra v bielom, neustále mädliaca si ruky v dezinfekčnom prostriedku, vám predsa nedá podpísať vzdanie sa vášho konta v HSBC na úkor nemocnice.

Po deviatej sa dostavil prvý ašpirant na doktora, procedúru ubezpečovania zopakoval v mierne komplikovanejšej verzii, používajúc mierne latinskejšie výrazy, po ňom prišiel druhý, tretí, všetci odchádzali s podpísanými kópiami á štvoriek, a ten posledný ešte pred odchodom čiernou fixkou označil na manželovej nohe, kde operačný zákrok bude prebiehať. Napokon sa dostavil aj doktor. Predstavil sa, premeral si čiernu mapu na manželovej nohe, skontroloval, či je všetko podpísané, v skratke nás ubezpečil, že sa niet čoho obávať, poradil, aby sme dodatočné otázky adresovali sestre a presunul sa k ďalšej posteli. Spoza závesu sme si vypočuli tie isté slová, tie isté šušťania papierov a po polhodine si po manžela prišli. Pardon, ešte tesne pred odchodom podpísal ďalšiu A4 podstrčenú niekým bez visačky, takže neviem, o koho išlo.

Spravila som mu kríž na čelo, stisla mu dlaň a zostala som za závesom sama. Desaťkrát prebehnutú tú istú stranu knihy som založila záložkou a keďže sa za závesom nebolo kam obzerať, zhrabla som papiere zo stolíka a pustila som sa do čítania jedenástich podpísaných dokumentov. V prvom stálo, že pacient sa skutočne volá XY a riešili sa právne postihy, ak sa za neho len vydáva, v druhom, že v súčasnosti neberie drogy ani iné návykové látky a je si vedomý následkov, ak by tieto informácie zatajil, v treťom, že netrpí depresiami ani samovražednými pohnútkami atď. Až som sa dostala k dokumentu č. 10, v ktorom okrem iných bodov tiež odznelo, citujem (prekladám):

„Som si plne vedomý, že nemocnica mi na môj operačný zákrok zabezpečuje doktora adekvátnych skúseností a schopností. Nezaručuje však, že zákrok bude vykonaný úspešne, ani že po ňom nenastanú komplikácie.“

Privolaná sestra ma ubezpečila, že to je štandardná záležitosť, že všetci pacienti to podpisujú, že sa to vyžaduje viac-menej z legálnych dôvodov, a že to je prosto politika nemocnice. Z legálnych dôvodov? Politika nemocnice? Po tomto vysvetlení by ma ani stádo koní neubezpečilo, že všetko bude v poriadku. Prečo by malo byť, homo sapiens je tvor omylný, všakže.

Keď som svoju skúsenosť o pár týždňov neskôr tlmočila kolegovi, potvrdil, že aj jeho žena podpisovala podobné množstvo á štvoriek, keď už bola takmer na štyri prsty otvorená a zvíjala sa v nekontrolovateľných bolestiach kontrakčných sťahov.

Včera som si len tak zo zvedavosti prečítala leták priložený k tabletkám predpísaným mojej susede jej obvodným lekárom. Išlo len o bežnú hormonálnu liečbu, ale čo ma pobúrilo, boli vedľajšie účinky predpísaného liečiva. Okrem klasickej nevoľnosti a straty koncentrácie pri riadení motorového vozidla leták v posledných dvoch bodoch uvádzal totálnu slepotu a smrť. Inými slovami, vedeli ste o tom, nik vám to nezatajil, išli ste do toho, tak sa teraz nesťažujte.

Má tu niekto nejakú zodpovednosť? Garantuje tu vôbec niekto niečo?

Isteže, kolegyňa by mohla vziať zodpovednosť za seba do vlastných rúk a tabletky odmietnuť, práve tak, ako by mohol môj manžel odmietnuť operačný zákrok v nemocnici, ktorá nezaručuje úspešný výsledok, ale existujú iné tabletky alebo iná nemocnica, ktorá vám garanciu úspešnej liečby nehodí na vaše ramená? Takéto podpisovačky tu predtým nikdy neboli. Stavebný inžinier bol zodpovedný za statiku budovy, doktor za kvalitnú liečbu, predavač za čerstvé potraviny.

Ak by som problém v záujme lapidárnosti zjednodušila, nastala éra vzrastajúcej nedôvery k povolaným vo výkone vďaka vzrastajúcej tendencii presúvať zodpovednosť na požadovateľa. V našom prípade tá nedôvera nemá obdobu a pomaly, ale isto dosahuje kritickú hranicu, ktorá je jednoducho neakceptovateľná.

Lekár vám tabletky predpíše, aj vás operuje, aj vám odporučí následnú liečbu, ale keďže nič nie je stopercentné a lekári sú tiež len ľudia, ktorí sa dopúšťajú ľudských omylov, do rizika musíte ísť sami. Sami sa musíte rozhodnúť, ktorej nemocnici a ktorému lekárovi sa oddáte a následne, či beriete na seba zodpovednosť za dôsledky, ktoré na seba oni odmietajú brať, a teda sú poistení vaším podpisom. Sami musíte zvážiť, či budete užívať predpísané liečivo a riskovať jeho možné nežiaduce účinky, jasne predložené farmaceutom, a sami musíte zdieľať vinu, ak niečo nebude fungovať tak, ako sa očakávalo.

Súčasná politika forenzne maximalizovať zodpovednosť pacienta je v mojich očiach totálne zlyhanie a neopodstatnená ochrana kompetentných. Ak by šlo len o udeľovanie zodpovednosti pacientovi v rámci prevencie, som všetkými desiatimi za, ale pokiaľ ide o liečbu a následky liečby, musia existovať lineárne závislosti so zodpovednosťou doktorov, a tie, žiaľ, strácajú pôdu dosahu a doposiaľ som nepočula jediný relevantný argument, ktorý by mi moje presvedčenie vyvrátil.

Bitku s chorobou zdieľame sami. Vyhrať bitku však ešte neznamená vyhrať vojnu. Dobrý vojak na víťazstvo potrebuje dobrého generála (nehovoriac o dobrom arzenáli), no kto už by dnes chcel takého generála, ktorý za výhru zinkasuje, a za prehru neberie zodpovednosť?

Čisto laicky sa na to pozerám takto: Zodpovednosť je len jedna, a tá sa čoraz viac štvrtí zákerným systémom. Čím viac zodpovednosti padne na pacienta, tým menej zostáva na doktora. Čím menej zodpovednosti zostáva na doktora, tým je menšia jeho snaha, a čím je menšia jeho snaha, tým je menej úspešných zákrokov.

Veľa šťastia pri rozhodovaní, priatelia, zodpovednosť je na vás!