Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Zuzana G. Belková | 21.5.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Zápcha na dé jednotke, krutá diagnóza

Blank

Nemajú žltačku, nevolajú sa Simpsonovci, neprišli z Číny, a predsa sú žltí. Žlté autobusy hodinu čo hodinu opúšťajú stanicu v Nitre a pumpujú tridsať- až šesťdesiatčlenné hlúčiky pasažierov do hlavného mesta. Kľúčový spoj zo stanovišťa 1C odchádza ráno tesne po šiestej. Reč je o tých, ktorí to tam a späť otočia za prácou alebo školou denne.
Celá mozgová výprava sa ešte bledá a neprekrvená snaží hibernovať v spoji, ktorý našťastie predstihne ranné zápchy začínajúce sa pred Sencom. Občas sa však vyskytnú dve pipky, čo idú iba na školenie podvojného účtovníctva a až po Mlynské Nivy sa rozprávajú o nesmrteľnosti chrústa. Ignorujú spací vozeň, na ktorý sa čaká najmenej polhodinu pred odchodom. Ak cestuje Golem v obleku, s kufríkom, čo vyzerá ako maskovaný trezor (keď má audinu v servise, alebo promile v krvi), bez okolkov im prudko vysvetlí, kde sú.

Záujemcov o účasť na žltom tripe je neúrekom. Jednak je to priama čiara do Bratislavy, a potom je to najspravodlivejšia doprava, lebo tí, čo sú na stojáka, platia menej.

Žltá komunita sa vyznačuje húževnatosťou a disciplínou. Po prvé, treba skoro vstávať, po druhé, tráviť denne vyše dve, občas tri hodiny v autobuse, a po tretie, je to verná cháska. Vynorilo sa niekoľko konkurentov, ale nikto si nepresadne do prázdneho autobusu, ktorý stojí vedľa a valí sa sem až z Ružomberka. Ten parchant totiž zastaví aj v Seredi.
Žltí sú rozmaznaní. Neexistuje, že by sa uprostred cesty do klimatizáciou upravenej atmosféry vozu náhle nanominovalo tvrdé nárečie Serede alebo Trnavy. Nič také. Preto sú žltí. Žltí majú vlastný žargón. Nitránský.

Žltý expres je niečo ako štát v štáte. Je nezávislý od počasia a prežitky typu demokracia sa v ňom nevedú. Tam platí kto prv príde, ten prv melie. Paradoxne, poslední dvaja majú vychytené miesta vpredu vedľa šoféra a môžu sa s ním baviť o motoroch a o tom, akí sú vodiči so skratkou BA na poznávacej značke agresívni.

Na spiatočnej ceste sa už nespí a chlapci s očami v laptopoch sedia vzadu. Vpredu by ich rušilo šoférovo rádio. Tí, čo majú meka, pochopili dávno, čo je efektívnejšie a sedia po petržalských privátoch.

Žlté bratstvo vlastne iba cestuje, pracuje a spí, lebo deň má dvadsaťštyri hodín a tak nejako to celé vychádza.
Žltí si odvyknú pestovať koníčky, navyknú čítať knihy, lúštiť krížovky a riešiť sudoku, analyzovať dopravné zápchy, pozerať seriály na miniatúrnych monitoroch iPodov, smiať sa potichu, žuť žuvačky, počúvať hudbu, jesť z igelitových a papierových vreciek, poprípade z plastových dóz. Ešte by mali vytvoriť nejakú drogu, čo by im z hlavy na plafón autobusu nanášala nejaký veľkofilm dľa vlastného vkusu.
Byť žltý je náročný životný štýl a kto to chce z rôznych dôvodov prežiť bez psychosomatickej ujmy, musí kompletne vymeniť softvér. Inak mu ostáva už iba veľká bratislavská sťahovačka.

Návod ako na to: Polhodinové postávanie na nástupišti pred príchodom (platí v oboch smeroch, v piatok plus desať minút navrch, domov idú aj týždňoví) je časový bonus, ktorý si bežný Blavák neuvedomí, a preto ho nemá. Vy ho však môžete využiť na úvahy rôzneho druhu. Nemyslite na to, čo neuvidíte v TV. Odpisujete na sms, čo sa za deň nazbierali, konzumujte eurožemle z eurobufetu a obzerajte si narastajúci rad za sebou. Prestaňte mať v obľube hokejové a futbalové TV prenosy. Na také niečo žltý nemá čas. Obľúbte si rozhlasové prenosy a rádiá vôbec. Je tu aj príležitosť vyše hodiny intenzívne analyzovať svoje vzťahy, alebo inak prispievať k svojej myšlienkovej výbave. Preto si sadajte k cudzím osobám. Priateľom a kamarátom iba zamyslene kývnite na pozdrav. Nikto sa vás potom počas cesty na nič zbytočné nepýta. Máte k dispozícii ambient za oknom, polia, logistické centrá a zvodidlá. Pri tomto pohľade sa priam súkajú z tmavých kútov mozgovej šede rôzne geniálnosti. Čo sa týka zákazu požívania potravín a nápojov v autobuse, ignorujte ho. Komu by nechutil langoš v žltom exprese? Počas jazdy vo všeobecnosti radšej nerozprávajte. Prednostne mlčte v prípade, že máte intenzívny hlasový prejav a rozkošatené vyjadrovanie. Pokiaľ máte voľné minúty, míňať ich v autobuse je podobne nevhodné, ako prísť na Wiener opernball v šušťákoch. Bohužiaľ sa aj tak vždy nájdu barbari, čo monotónne dvíhajú všeobecnú latentnú agresiu.

Pokiaľ sa vám ako prísediaci ujde Kruton K., máte zadara hard step z jeho slúchadiel. Toho si určite všimnete už počas vyčakávania v rade. Pokiaľ Chujo Ch., zaručene si nahlas prdne a ešte sa vám aj vyspí na pleci. Na toho iba intuitívne. Pokiaľ Šušu Š., donúti vás kecať celú cestu o počasí. Koleduje si o vraždu, ale robí to vždy. Spoznáte ju podľa optimisticky ladeného odevu, širokého úsmevu pre všetkých, Nového času pre ženy skrúteného v kabelke a najmä podľa podrobnej vzorky na nechtoch.
Napriek istej pevnej dennej zostave, ktorá sa obmieňa podľa individuálnych potrieb, nikdy neviete, kto sa vám ujde.

Najhorší sú ročáci. Ročáci chodia len raz za rok, skupinovo, a vždy pre dôvod typu Vianočné trhy v Inchebe alebo futbalový zápas. Spravidla popíjajú alkohol a už od Serede pištia, že sa im chce čúrať. Občas sú zábavní. Najmä tí pod pätnásť, alebo tesne nad, čo majú plnú hlavu starostí, hlavne aby pri odchode nezabudli fľašu od kofoly, ktorú si chcú ponechať na bongo. Sranda to však prestane byť v momente, keď si niektorý žltý potrebuje dokončiť svoju prácu, alebo domyslieť myšlienku, alebo iba tak vegetovať.
Čo sa týka ročákov, v žltom exprese sú všeobecne vítaní asi tak ako žltí v Bratislave. Domácim sa vraj nepáči, že im toľko cudzích lozí po meste. Nemá to konca, naopak, rok čo rok sa to zhoršuje. Údajne pre nich navrhli zriadiť zvýšené poplatky za MHD. Žltí nad tým iba krútia hlavou.

Časť z nich to nakoniec aj tak vzdá, opustí dôvernosť domova, z ktorého pozná už iba kľúčovú dierku, chladničku a posteľ, zradí žltokňažníkov a nasťahuje sa medzi cudzie panely Bratislavy.
To sú tí, čo znovu začnú chodiť na prechádzky, stratia žltý nádych, začnú viac konverzovať, jesť, hlbšie dýchať a spať.
Potom už iba nostalgicky a trochu bolestne spomínajú na svoju spiatočnú várku večer čo večer, smer Nitra, rozheganú obchádzku cez Senec, spolok cestujúcich, ktorí stále viac pripomínajú upírov, tmavú diaľnicu a žltý autobus, v ktorom tváre osvietené monitormi laptopov rozmýšľajú nad tým, že sú asi blázni, ale ešte rok-dva to hádam potiahnu.

Bolo by azda vhodné, keby sa dala spraviť kompresia, ktorá by tie dve mestá k sebe stlačila. Možno by sa potom všetci Nitrančania (pozor, nie Nitrania!) nahrnuli cez víkendy do bratislavských podnikov (akoby nestačilo, že už skupinovo plienia nákupné centrá) a zbaštili tie najšťavnatejšie bratislavské pečienky. No to by bol prúser, to by bol hurónsky prúser. Asi je to dobré tak, ako to je, až na vzrastajúcu cenu nafty. Ale to je detail. Len keby tie zápchy na jednotke neboli tak bolestne nekonečné.


Zuzana G. Belková  viac od autora »
Vaše reakcie [52]
:: Súvisiace reklamné odkazy