Veľká televízna súlož

Meno jej dávam preto, že postavy nemajú byť bez mena. Postavy bez mena sú stratené v ničote. Ničota je plná takých postáv. Bude sa teda volať Andrea.

Keď pozerala TV hru – dali sa v nej vyhrať veľké peniaze, nikdy nevedela, čo sa vlastne deje. Dramaturgia, alebo navádzanie divákovej pozornosti smerom k niečomu, bola pre ňu čisto zbytočná, prakticky neexistujúca záležitosť. Všímala si moderátorku, ale nevedela, o čom hovorí. Rozmýšľala najmä nad tým, že to, čo má tá pani na sebe, je skutočne vkusné. Ale blbosť, bolo jej to jedno, a to bolo to príjemné.

Prepla na iný program. Správy. Pozrela si ich. V prípade správ počúvala, o čom sa hovorí, ale zároveň to v tom istom momente úplne vylúčila zo svojho vedomia. Nechce informácie navyše. Jednoducho preto, že sú jej nanič. Nemôže ich použiť na to, aby niečo zmenila. Jediné, čo v nej zostalo, bol návyk prepnúť správy z jedného kanála na správy na druhom a potom na treťom, a bolo po nich.

Ďalej už prepínala podľa hereckého obsadenia. Hravo rozoznala nemecké seriály podľa postáv a atmosféry. Tie prepla hneď. Hľadala české, alebo slovenské tváre. Inokrajné neodmietla vždy. Mala rada tie, ktoré poznala z obrázkov v časopisoch, inteligentné blondíny a presvedčivých krásavcov, ktorí mali navyše aj fyzickú silu, aj charakter. Bez dlhšieho rozmýšľania by ich dala naklonovať, keby to bolo možné. Zamiesiť čo najviac symetrických, genetických informácií medzi tých pokrčených a divných mužov, čo sa začali šíriť v priestore, bola jej posledná myšlienka týkajúca sa výraznejšie vonkajšieho sveta. Väčšinou však podporila domácu produkciu. Pozerala na oranžovožltú scénu a spazmatické, notoricky známe tváre. Nevedela nič o tom, čo sa medzi nimi dialo. Isté však je, že pohľad na tieto postavy ju privádzal do stavu budhistickej prázdnoty. Nakoniec zaspala. Najviac oceňovala to, že keď sa ráno na gauči zobudila, nemusela ľutovať, že niečo prespala, lebo ako sama tušila, bola by to ľútosť vyhodená do vetra. Práve preto bola veľmi vďačným divákom.

Niekedy sa vrátila z práce rozrušená. Bola veľmi schopná, dva roky po prechode, a ešte pracovala pre tri firmy a vedela vychádzať s ľuďmi. Ale hromadila sa v nej energia, lebo bola od prírody úprimná a nemala sa kde vystrieľať. Prepínala teda rýchlo z kanálu na kanál, a tak zmarila šancu každej rodiacej sa asociácii na vlastné problémy a celý svet. Iba vypúšťala paru. Prechádzala z bodu do bodu, zo znaku do znaku, postavy, topánky, rodiny a najmä lekári. To je jedno, prečo a za čo sa množili na obrazovke. Boli tam. Anjeli. To ju upokojovalo. Lekári predsa vedeli veci o tom, čo a kde a ako bolí. Vedeli to pochopiť. Nikdy by k žiadnemu z nich nešla, ani ako stotožnená s pacientom na obrazovke. Stačilo, že boli tam.

Niekedy na víkend prišli deti. Všetky žili v Amerike, ako s iróniou radi nazývali hlavné mesto. Vtedy sa jej na chvíľu stávalo retro. Prišli v piatok a ožrali sa so starými kamošmi. V sobotu ráno vbehla do ich izby, otvárala okná a hlasno nadávala, že tam smrdí alkohol. Oni ju vyhadzovali preč, nemienili s ňou diskutovať po troch hodinách spánku, ani preto, že si zabudli kľúče a že ju nad ránom vytiahli z postele a fajčili na záchode. Vytlačili ju z bývalej detskej pred telku a zamkli dvere. A ona s úsmevom prepínala a nadávala na nich.

Jediný program, ktorý bez zastavenia prebehla za každých okolností a rýchlo, bol hudobný program. Keď deti vstali, hneď naň prepli a nedovolili jej zmeniť to. Napriek tomu, že všetci mali laptopy a pozerali do nich a nie do telky. A ona ich s láskou obchádzala a odpratávala zo stolíka pred veľkým gaučom, ktorý kúpila práve preto, aby sa na ňom mohli takto pohodlne váľať, šálky od kávy a fľašky od kofoly. Na diaľkový ovládač si ani nespomenula. Nemala čas. Zamestnávala si myseľ spomienkami na minulosť. Na to, ako nenávideli krepsilonové pančuchy, ako niekedy ráno, keď ich išla budiť, stúpila na kocku lega a zaskučala od bolesti, alebo ako zožrali vianočné kolekcie ešte pred tým, než ich stihla zavesiť na stromček. K večeru ju však chodenie, varenie a spomínanie unavilo, a tak poprosila o svoj diaľkový ovládač. Dali jej ho, lebo pozerali na laptope sitkom v angličtine, opakovali repliky a smiali sa. Všetko bolo v poriadku. Akurát, že Andrea začala spomínať aj na bolestné veci. Na to, že sa foter na nich vysral a na to, že za to možno môže ona. Vtedy znovu začala veľmi výrazne prepínať. A televízor, ten zlatúšik, ten chápavý drahúšik znovu nesklamal. Program za programom, krásne farebné prázdno. Nič, čo by jej bolo chýbalo, ak by o to prišla, a nič, čomu by mala venovať analytickú pozornosť. Nič také. Bola znovu v tom.

Deti jej to vysvetlili. Ukázali na svojich laptopoch v onlajn slovníku, že sa to volá zapping, čo tak rezko robí, aj jej to preložili z angličtiny, že je to obľúbený a rozšírený jav, prepínanie z kanálu na kanál, žiadne informácie s obmedzením začiatku a konca, iba výstrižky, príjemná a nezmyselná koláž.

Tak vlastne prišla na to, že ešte niečo robí rada a naozaj. Zapping. Chcela si to slovo zapamätať, ale vypadlo jej. Vedela, že je v ňom Z,G a tuším aj I. Ale nepátrala po tom, ako to bolo celé. Napokon, nepotrebovala to vedieť úplne presne.