Len jedno milujem tak ako ju, a to je jazyk

Jednou z najrozsiahlejších jazykových operácií v tomto storočí bolo zobrazenie bežného života vo fyzike.

Niektoré knihy sú jednoduché a jasné ako piktogramy, v niektorých zápasy slov a techniky zvádzania zatarasia vchod alebo východ von. Milujem také, ktoré napriek zložitej forme nestrácajú dýchací mechanizmus. Môže sa stať, že sa cítim ako hmyz a som schopná preliezať slovo za slovom ako cez dierky na komplikovanej vzorke záclony. Či sa v tom stratím, alebo nie, to je jednoducho otázka, ale práve preto, že neviem, práve preto musím.

H?eg už svojou známejšou knihou Cit slečny Smilly pre sneh dokázal geniálne poprieť zložitosť v zložitom texte. Týmto románom nastavil latku veľmi vysoko. Jednak preto, že si do svojej hrdinky zaliezol a na napísanie románu výsostne používal jej ženské duševné a telesné dispozície, a zároveň preto, že popri deji poskytol precíznu filozofickú výpoveď, ktorá by pokojne vystačila na samostatný text. 

Forma jeho rozprávania, akou odbiehal od deja v rozvinutých pocitoch, ktoré doviedol k základnej myšlienke a od nej znovu pokračoval ďalej, prevrátila môj spôsob uvažovania naruby a napríklad o neodmrazenej chladničke som uvažovala takto: „To, že mi je zima, nebude jej chyba. Jej chlad sa skrýva vo vnútri a to, že v nej všetko nesedí tak, ako má, sa ma nedotýka, vlastne len keď pre námrazu nemôžem zavrieť dvierka na chladiacom boxe a aj to len vtedy, keď sa s nimi pasujem a skúšam to aj napriek tomu, že viem, že to nepôjde. Vlastne sa vysmievam sama sebe už len tým, že to skúšam a čo sa týka času, ktorý do toho investujem, ten je na smiech tiež. Rozmrazím ju.“

Príbehy jednej noci vyšli v roku 1990, dva roky po jeho prvom, magicko-realistickom románe Predstavy o dvadsiatom storočí, dva roky pred slávnym románom Cit slečny Smilly pre sneh. V úvode knihy, ktorá sa skladá z ôsmich poviedok, odkazuje na názov zbierky a uvádza, že všetky sa odohrávajú v ten istý deň a majú spoločný motív. Všetky sú o láske, konkrétne o podmienkach lásky v noci 19. marca 1929.

H?eg svojím pohľadom cez geometrické obrazce, čísla, fyzikálne vzťahy určuje svojím príbehom zvláštne dimenzie. Najväčšia pocitová základňa nie je ani zďaleka postavená na príbehu, resp. jeho odvíjaní, ale na informáciách o postavách. Pri vykresľovaní nič nezjednodušuje náznakmi, jeho postavy pripomínajú presné linority prepracované do posledného rezu. Pretože je to PÁN rozprávač, emocionálna hustota a extrémnosť v kvantite aj kvalite charakterových detailov zaplavuje, ale táto záplava je iná, exkluzívna, zrelá, dynamická a nevyspytateľná. Je v nich krása, temnota, irónia, cynizmus a sebapožieranie vlastnou extrémnosťou.

Popritom podrobne, s architektonickou pedantnosťou budoval aj atmosféru a prostredia. Každá poviedka je natoľko zaťažená emóciami, že občas pár strán pred záverom pripomína časovanú nálož. Zdanlivo majú všetky ďaleko od reality, od tej bežnej určite, ale už pri druhom pohľade nebude na nich nič neuveriteľné.

Napríklad keď sa mladý, citovo skrachovaný matematik ocitne ďaleko od matematiky a iných blízkych vecí vo vlaku, ktorý sa ženie naprieč Afrikou a jeho príbeh o podmienkach lásky prebehne vo vagóne bez toho, že by vôbec došlo k jedinému dotyku so ženou, ktorej pleť je natoľko tmavá, že ju v podstate iba počuje, ale vie, že prináša smrť a že to prebehne sprostredkovane, cez iné ústa a tému podstatne silnejšiu ako fatálna udalosť v živote jediného, respektíve dvoch ľudí.

Miešanie národností, náboženstiev, vedeckých disciplín s umením, „veľké veci“, láska a ľudia, ktorí sa do nej zamotali. V Kodani, Paríži, Lisabone a inde na tejto planéte. H?eg aj v tejto zbierke dokazuje, že je naozaj vynikajúci rozprávač, ktorý hovorí o konvenciách, neúprimnosti a klamstvách cez prostriedky poznania našej civilizácie a ironizuje ju veľmi inteligentným spôsobom, vrátane sarkastického pohľadu na dánsku idylku. To, že žiadny z pocitov, ktoré buduje, nepripomína popri celej hromade lásky s rôznymi prídavnými menami sentiment, je výsledkom jeho kritického odstupu dokonale zamaskovaného za obrovským talentom.

Kritici ho s obľubou prirovnávajú k jeho krajanovi, režisérovi Larsovi von Trierovi a musím povedať, že niečo na tom bude. Obaja dokážu vyrážať dych úžasným spôsobom a ich príbehy nie každý vstrebe bez metabolických problémov. Tak ako o Trierovi, aj o H?egovi  je možné povedať: buď ho nenávidíš, alebo miluješ. Pokiaľ by ste to skúsili a došlo by k láske, nebude to jednoduché, ale krásne určite.

Peter H?eg – Příběhy jedné noci, Argo Praha, 2007