Zaostrené na Wilsonic

Aj my tu v magazíne, čo sme neprišli na svet so striebornou lyžičkou v ústach a nezjedli ňou múdrosť sveta, s rukami za chrbtom často bezmocne sledujeme, ako nám veci rýchlo a vo veľkom miznú pred očami. V hudbe je to obzvlášť bolestivé, preto sa nasledujúca rubrika autoterapiou s placebo efektom snaží túto frustrujúcu skutočnosť nepatrne zmierniť. Každý utorok v nej čisto subjektívne vyberáme plus-mínus sedem kusov rôznej hudby, plus-mínus jednu na každý deň týždňa, ktorá by vás z rôznych nižšie (ne)vysvetlených dôvodov mohla potešiť, vytočiť, a, najlepšie, motivovať k vlastnému objavovaniu.

Zdá sa, že tohto roku sa bratislavský Wilsonic (6. – 7. jún) môže pobiť s Hodokvasom o pozíciu slovenskej festivalovej dvojky. Skream, DJ Kentaro, Apparat, Various Production... Jednu z tých hviezd na úvod, to áno, aby sme neboli mimo, ale inak zaostríme na niekoľko nenápadných účinkujúcich, občanov postkomunistických krajín, ktoré nie sú práve hudobnými veľmocami. Novinári ich označujú výrazom čierne kone. Mimochodom, odkiaľ pochádza táto floskula? Z mytológie? Alebo z dostihového žargónu?

Šimpanzy Bonobo sú vraj inteligentné tvory a s homosexualitou nemajú problém. Neviem, ktorý z týchto poznatkov zapôsobil na Angličana Simona Greena pri výbere umeleckého mena. Ale som si istý, že kráľa pomalých elektro-temp z Ninja Tune podrobne predstavovať netreba. Jeho nedávny album Day To Come je oproti tým predchádzajúcim iný a ešte lepší. Pri klarinetovom, úžasne vygradovanom sóle dokonca tŕpnem, či nevyroním slzu. A to ešte neviem, čo sa stane na Tyršovom nábreží, kam inak samotársky Bonobo privlečie osemčlennú kapelu.

Koľko gruzínskych hudobníkov poznáte? Šesťčlenná experimentálna prog-popová partia menom Green Room, ktorá na Wilsonic príde z Tbilisi, reprezentuje gruzínsku kultúru účinnejšie než týždne slovensko-kaukazského priateľstva. Idú na to podobne ako Estónci Galaktlan, ktorí tu hrali pred rokom: rocker blúdi v elektronickom zrkadlovom labyrinte a neverí vlastným očiam.

 

Pózovať na MySpace pod siláckym nadpisom alternative/experimental, obklopený mašinkami a s oranžovou baranicou na hlave. To sú lacné triky, robí ich kadekto. Neprehliadnite však Cold-Boy-Klan, netuctových čudákov, ktorých po Peťovi Tázokovi do nášho vesmíru vpašovalo české vydavateľstvo Muteme. Minidebut je ešte horúci a môžete ho sťahovať zadarmo. Trikrát hurá psychedelickej poézii, lo-fi elektronike a... country folku. Čítate správne. Žáner so strniskom a flanelovou košeľou tu bol zvedený, zneužitý a vzápätí odprosený, keď chladní chlapci zistili, že zahoreli citom. To najzaujímavejšie od našich susedov, spolu s...

... s triom Midi Lidi, ktoré príde tiež. O ich debute Čekání na robota sme už referovali, takže len stručne. Filmár, hudobník a divadelný improvizátor Petr Marek sa dušuje, že skladajú hudbu, aká sa im páči už od detstva. Teda od čias, keď bola počítačová grafika chtiac-nechtiac hranatá a Kraftwerk boli v najlepšej forme. Za to, že práve zapadajú do širšieho trendu a vďaka tomu sú in, Midi Lidi nemôžu. No kým sa móda zmení, treba si ich užiť. Androidi, hor sa na diskotéku!

Sólový album Marcela Buntaja sme prednedávnom vychválili. V porovnaní s tým, čo podobne ako on, teda len s pomocou vlastných úst, robí mladý Bulhar SkilleR, to však bolo predčasné. Tento všetkými slinami mazaný víťaz frístajlových bitiek zo Sofie vyzdvihuje beat box medzi olympijské disciplíny. Stačí šiltovka, mikrofón a zmysel pre rytmus.

 

Litovskí Dublicate sú pri menovaní toho, čo ich najviac ovplyvnilo, nezvyčajne struční: ganja a tak podobne. Traja muži účinkujú na pódiu, ďalší má na starosti plátno, na ktorom sa skladajú a rozkladajú fraktálové ornamenty. Pripomína to maďarských Korai Öröm, ale hoci to tu už bolo viackrát, z psychoaktivity neubudlo. Hypnóza je zaručená.

 

 

Foto: www.myspace.com

 

 

miloš krekovič  viac od autora »