Požiadajte o Azyl, darí sa im

Veľa z toho nevšedného v slovenskej – odpusťte mi – alternatívnej kultúre sa krúti okolo Maroša Hečka. Ním založené združenie Azyl už roky poskytuje tvorivým pocestným strechu nad hlavou a je len dobre, ak pritom skáče medzi hudbou, obrazom a slovom. To, s čím prichádza teraz, však u nás nemá obdobu. Zvykli sme si na to, že malé, nezávislé hudobné vydavateľstvá (Slnko, 11 fingers Records, Wagon, Ambsine, Deadred...) prichádzajú s novinkami iba občas. Niekedy dokonca raz za uhorský rok. Novinka je väčšinou jedna, čo je pochopiteľné, a o to viac sa na ňu tešíme. Ale päť nových albumov naraz? Za takým tvorivým pretlakom musí byť neskutočná organizátorská drina. Azylu sa to podarilo a tu sú výsledky. 

Home Made Mutant: Made Home
Maroš Hečko s kamarátmi zavŕšili trilógiu Home Made Mutant, začatú pred šiestimi rokmi. Poznáme to ešte z čias Free Faces. Anglické texty, teplé tóny elektrického klavíru Fender Rhodes, efektmi zmutované gitary a akurátne sladké syntetické sláčiky. V kúte pradie elektronika, klávesy sú rozpité do pinkfloydovských výšok a diaľok. Ozvena, ozvena a ešte raz ozvena. Mutant začudovanými očami sleduje letný súmrak. Pri ponore do vnútra prekryje znepokojujúce tóny radostná harmónia.

Nujazzovú Concentration by prijali v Compost Records, počujeme aj indie-rockový nárez, fusion či latino. Tmelom je však nefalšovaný životný pocit, zdieľaný každým zo zúčastnených. Pesničky sú založené na silných, jednoduchých harmonických nápadoch. Zniesli by, ak by ich spevák, textár a skladateľ Hečko hral na klavíri sám. Ostatné si okrem hostí podelili multiinštrumentalisti Buntaj, Gašpar, Rózsa. Celkom zabúdam na to, že som bol na tieto mená kedysi alergický, pretože vyskakovali odvšadiaľ. Dokonalý koncept, ktorý nezabúda na dokonalosť bookletu. Žeby domáci album roka? 

Double Affair: Cloudsmaker
Pred štyrmi rokmi to bola udalosť. Divadelník, hudobník, filmár, skrátka všetalent Jozef Vlk vykročil zo sveta scénickej hudby a ako Double Affair pripravil album Circulation. Príjemnú kúru zloženú z pesničiek, súčasnej vážnej hudby a opatrne hľadajúcej elektroniky. Hostia spievali, nahrali pomalé ťahy sláčikov a akordeónu, skladateľ Vlk vypúšťal digitálne cvrčky a rozkokošené rytmy zo svojho laptopu. Ambient, click’n’cut, IDM, ako len chcete.

Nový, na dve časti rozdelený album Cloudsmaker mieri od pesničkovej formy preč a ihneď drsne naznačuje, že sa ide experimentovať. Fajn. Ale ten dojem vydretej, analytickej frajeriny! Zvuková paľba je bez tajomstva, plná neúčelne vybrúsených detailov. Kŕč našťastie v druhej polovici povolí. Koláže z terénnych nahrávok – áno, pár piesní vystužených motívmi živých nástrojov – áno. Vkusne zapracované inšpirácie (Coil, Four Tet) tiež. Ale za každú cenu nahustené potkýnajúce sa strojové rytmy ? la Apparat? Nie. Pretože vtedy nevidím fantáziou tvarované oblaky, ale len spoteného mrakotvorcu Jozefa Vlka. 

Robert Roth: Klamanie telom
To, čo je v strednom prúde popu bežné, pôsobí v súvislosti s muzikou z Azylu ako zvláštnosť. Totiž fakt, že herec Robo Roth na svojom albume len spieva. Autorská drina opäť zostala na Buntajovi (väčšina hudby) a Hečkovi (väčšina textov), ktorí si od cudzojazyčného mutanta odskočili k slovenčine. Žiadna elektronika ani dravý bigbít, zato pomalšie šansónové kúsky s dominujúcim klavírom. Patróni Filip–Ursiny/Štrpka–Műller sú jasní, štipka weddingbandovského socpop retra nezaškodí.

Rothov prejav je presne tým, čo priťahuje recenzentské klišé o civilnom speve. Nad vecou, primerane nevzrušený a uvoľnený. Textom s neobvyklými básnickými obrazmi vdýchol život. Jadrom kapely sú opäť Buntaj s Gašparom, doplnení gitaristom Martinom Hasákom. Iba záverečnú, najlepšiu a akoby z Hečkovho projektu zatúlanú V noci keď spím tento dvojzáprah vynechal. Ak máte radi prefajčeného arcibiskupa slovenského rocku, zabudnite na Dorotu Nvotovú aj na pocty v podobe čudných kompilácií. Počúvajte Rotha. 

Marcel Buntaj: Marcel Buntaj
Niektorí hudobníci z obvyklých hráčskych techník vyrastú. Začnú fúkať do sklenenej platne, vyrezávať nástroje zo zeleniny alebo bubnovať po zábradlí. Nielenbubeník a všadehral Marcel Buntaj na svojom prvom sólovom albume žmýka vlastné telo. Búcha sa do hrude, tlieska, mliaska a syčí. Mrnčí v technorytme tristo úderov za minútu, skresleným dychom strúha hendrixovské sólo. Toto nie je bežný beatbox.

Na predvádzanie na pódiu to stačí, na album nie. Buntaj tak pridal džezom šmrncnuté podklady, dokonca aj hit s dance-rockovým aranžmánom. Nad tanečným základom sa všade pohojdávajú bezslovné viachlasy; podobne sa baví napríklad Estónec Pastacas. Vyčnievajúca skladba Oregano zase akoby vypadla z pracovnej plochy pánov z The Cinematic Orchestra. Tucet skladieb nakazí hravosťou, ktorá sa nesnaží nič dokazovať, a to aj v prípade, že nie ste bubeník/čka. Len tá zbytočná bodka. Remix od Milana Lieskovského, chvíľu populárneho bratislavského dídžeja, ktorý svoju neinvenčnú produkciu beztrestne nazýva progressive trance. 

Nové mapy: Veselé
V názve kapely sa možno ozývajú Nové mapy ticha Deža Ursinyho, ale podľa toho, ako tento debut znie, tak skôr nie. Stojí za ním trio Dana Mazalová (spev, texty), Igor Iliaš (elektronika), Martin Hasák (gitara, basgitara, klávesy) a ešte dva týždne si ho môžete aj zdarma stiahnuť z internetu. Nové mapy, ktoré vzišli z nie neznámej skupiny mindMap, pokračujú v uvoľnenom spájaní ambientnej, podzemne znejúcej elektroniku so živými nástrojmi. Trip-hopová atmosféra, medzi drnčiacimi basmi a syčiacimi rytmami kde-tu náznak džezu či etna. Možno posmelené minuloročným objavom Dope Aviators precitlo poznanie, že melódii neuškodí špinavšia, podvratná hluková patina.

Cudzosť známeho. Taký dojem vyvoláva niekoľko textov s poprehadzovanými slabikami. Na prvý pohľad nonsensovú hádanku už-už idete rozlúsknuť, ale jej význam vám predsa uniká. Novým mapám fandím, ale podobne ako pri Double Affair tu okrem remesla chýba pocit, že bol udretý klinec po hlavičke. Že je všetko presne tak, ako má byť, a nemôže byť inak.