Milý ujo Wilsonic!

Organizovať hudobný festival je ako zostavovať hokejovú reprezentáciu. Môžete staviť na hviezdne mená a priestor medzi nimi vyfutrovať hráčmi z Extraligy. Lenže to je risk. Ak hviezdy na miesto činu nedorazia, alebo z iných príčin nenastúpia na ľad, môžete to zabaliť. Ešteže existujú akcie ako Pohoda a Wilsonic, kde sa to nestane. Nelapajú totiž masy na pár headlinerov, ich dramaturgia je vyrovnaná a takéto nehody prežijú. Na Wilsonicu tento rok ohlásení hudobníci až na dve výnimky – Dani Sicilliano a Neil Landstrumm – vystúpili. Zato iných problémov bolo dosť.

Piatok na blate
Piatok podvečer. Z pajzla odjakživa nazývaného Štetka sa na parkovisko trúsia prví návštevníci. Vstup do areálu je ešte rýchly, preklínaný nával príde neskôr. No dojem, ktorým areál pôsobí, je horší než horší. Popraskaný asfalt a iné nerovnosti terénu. Potme a po daždi to bude zábava. Vyzerá to, akoby sa festivalové stavby začali stavať len pred pár hodinami. Podľa neskorších správ to bolo naozaj tak. Stany od dodávateľa dorazili neskoro, pre čo sa festival takmer nekonal. Voči takým ranám osudu je každý organizátor bezmocný.

Zatiaľ čo vonku spŕchlo, pod strechou Arény testoval váš vkus Petr Drkula, nedocenený český experimentátor. Namiesto laptopu husle a pesničky z beskydských hôr na minimalistický spôsob. Na ľudovú strunu zabrnkal aj domáci Batcha de Mental. Viem si predstaviť kritiku, ktorá ho predstaví ako rafinovaného prieskumníka národných stereotypov. Ale to by bolo celkom vedľa. Pretože tento exot kričí texty Tublatanky do posekaných senzi-senzus-beatov s naivnou, odzbrojujúcou láskou. Náš premiér, ktorý chce upevňovať národné sebavedomie, by mal bačovi vybaviť štedrý grant.

Na scéne Wilsonic Club vládol prvý večer dubstep. Ten echt londýnsky, ale aj ten z iných ohnísk dubstepovej epidémie. Ako jej ignorant som svoju dilemu koncertného fluktuanta zúžil na zvyšné dve pódiá. Ženský element Soap&skin pripomínal kríženca Joanny Newsom, Bjőrk a Jána Boleslava Kladiva. Podklady k pesničkám púšťala táto rakúska občianka z počítača, položeného na koncertnom krídle. Nadšenie je namieste, a to nielen preto, že má iba sedemnásť rokov. Nebyť problémov so zvukom, mohol sa o vrchol festivalu postarať jej krajan Fennesz. Citlivosť, s akou do nekonečných drónov miešal vzdialený hukot elektrickej gitary, je nenapodobiteľná. To, že gitara nie je mŕtva a s riadne skresleným zvukom sadne k laptopovej muzike, si myslia aj ruskí Mujuice. Vyvážený pomer experimentu a šou, hluku a melódie. Z piatkového programu boli najlepší! Pokiaľ ide o maskotov, teda francúzske duo Nôze, súhlasím s tým, že by mala platiť zásada „trikrát a dosť“.

 
Soap&skin                                         Fennesz

Sobota je lepšia
Sobota je bez dažďa, po dubstepe prichádza hip-hop. A odhodlanie vidieť toho, čo najviac sa mení na únavu. Poľská Novika a Švédi Little Dragon varia publikum pred štýlovo príbuznou hviezdou Bonobo. Speváčky s početnou kapelou, príjemný advanced pop a nu-jazz, divácky vďačné, perfekcionistické, neobjavné. Simon Green alias Bonobo a jeho osemčlenná skupina, v ktorej sa blysol najmä saxofonista-klarinetista a speváčka nahrádzajúca kolegyňu Bajku, už patrili do inej ligy. Do tej najlepšej. Je to podobný zážitok ako bratislavský koncert Cinematic Orchestra. Neprekáža ani zvuk basgitary masírujúci vnútornosti. Ani to, že nezahrali prídavok.

Ako je na tom zatiaľ hip-hop? Česi Indy & Wich prišli uviesť svoj album Hádej kdo. Namiesto počúvania brilantných textov ste im však mohli akurát hádať z pier. S ozvučením hip-hopu je to u nás biedne. Bulharský beatboxový maniak Skiller záhadne skončil v čase, keď mal podľa harmonogramu iba začať. Nič to, ošiltovkovaný Japonec DJ Kentaro všetko napraví. Ťažko veriť tomu, že pohyby rúk na veľkoplošnej obrazovke neboli zrýchlené. Japonský masaker troma gramofónmi, blysne sa prirovnaním kamarát. Ale opäť som nevydržal do konca. Piata hodina ranná prináša so sebou to, že mi koncerty Various Production a favorizovaného  Clarka splývajú. Strhnem sa pri slovenských vulgarizmoch, sotva počuteľných v dunení basov. Buď halucinácie z únavy, ktoré som vsugeroval aj iným, alebo si Clark môže pripísať červený bod za vtipné sample.

 
Little Dragon                                      Bonobo

Toľko hudba. Návštevníci veľkých festivalov však vedia, že silné emócie vzbudzujú debaty o tom ostatnom. O jedle, nápojoch, ochranke. Maslowova teória potrieb nepustí: najprv plný žalúdok, prázdny mechúr a až potom estetika. Minulý rok bolo na Wilsonicu absurdne málo barov. Tento rok ich bolo dosť, ale búdok toi-toi zase nie, takže importu tekutín do tela nezodpovedal export. No ľudia sú rôzni. V jednom z diskusných fór som sa stretol s názorom, ktorý si dlhé rady na záchod pochvaľoval. Vraj záchodová socializácia. A napokon sa skryjem za citát ďalšieho diskutéra, ktorý môj názor vyjadril lepšie, než by som to dokázal sám. Ďakujem Ti Wilsonic, píše, mal si mnoho trablov a mnoho polien pod nohami, no napriek tomu si mi poskytol mnoho možností, ako ich prekonať s Tebou pri počúvaní kvalitnej hudby (…) Bol si ako malé decko, ktoré síce keď už má 8 rokov, tak sa neposiera ako tvoje blatnaté ohrudie, ale spôsobuje aj trable, ale hlavne radosť!“ Tak jest.

Foto: Filip Drábek