Nanovo na ramenách obrov

Záujem o post-punkovú hudbu v poslednom čase narastá. Má to dočinenia s novým filmom Antona Corbijna o spevákovi Joy Division, ale určite je za tým aj niečo viac. Možno druhotné generačné vlny. Minule sa nezávislá mládež započúvala do dekády sixties, no a dnes sa vraciame k prelomu rokov sedemdesiatych a osemdesiatych.

Welšanov Young Marble Giants síce verejne vychvaľoval Kurt Cobain, ale v porovnaní s Joy Division sú takmer neznámi. Až mám chuť vyhlásiť, že kúpim pivo, myslím malé, každému čitateľovi tohto článku, ktorý ich počúval pred tým, ako vydavateľstvo Domino prišlo s reedíciou ich jediného dlhohrajúceho albumu Colossal Youth. Ale inak má toto trio so svojimi slávnejšími kolegami všeličo spoločné. Teda okrem krátkej životnosti, v ich prípade vtesnanej do rokov 1978 – 1980.

Bratia Stuart a Philip Moxhamovci a ich duchovná sestra, speváčka Alison Statton, sa nazvali podľa starogréckych sôch so záhadným úsmevom. Hnusilo sa im všetko, čo bolo považované za úspešné, obzvlášť naondulovaný prog-rock. Ich prístup bol, naopak, minimalistický, a to natoľko, že sa dal porovnať s máločím iným. Zo sebazničujúcej punkovej explózie si vzali tri akordy a dôraz na výpoveď. Poučili sa aj avantgardistami, ktorí sa vŕtali v elektronike. Aranžmány každej pesničky boli rovnaké, ale nebolo im treba nič viac. Stuart, ktorý písal texty, sem-tam narušil ticho neskreslenou gitarou, na elektrický organ mu stačilo päť prstov. Philova basová linka pomaly hopsala tiež len na pár tónoch. Bubeníka nechceli a keďže šlo o dobu tesne pred tým, ako boli na trh uvedené automatické bicie, vyrábali akési neohrabané loopy z tlmených úderov, nahratých a dookola púšťaných na šumiacej páske. Kľúčová bola Alison, speváčka s pokojným, neškoleným, ale neochvejným hlasom. S vrkočmi, školáckou ofinou a v sukni vyzerala ako vzorná skautka, ktorú pred klubom čaká rodičovské auto.

Young Marble Giants spievali o odcudzení, zradených ideáloch šesťdesiatych rokov, aj tom, čo si myslia o hudobnom biznise. S vecnou čistotou, zraňujúcou úprimnosťou aj humorom, bez falošnej nádeje, ale aj bez temnej beznádeje. Takmer hneď ich adoptovalo dnes legendárne (hoci o pár rokov neskôr skrachované) vydavateľstvo Rough Trade, spolu s Cabaret Voltaire dokonca vyrazili na turné na pevninu aj do Štátov, ale po návrate domov sa rozpadli. Akurát v najlepšom.

Dnes je práve vyhranený názor tým, čo kapely potrebujú ako soľ, a tak poteší správa, že sa cardiffské trio po pár ostýchavých projektoch dalo na dlhší čas dohromady a koncertuje po Európe. Sotva ponúkne niečo iné okrem nostalgie, ale nech.

Album na recenzovanie poskytla distribučná spoločnosť Wegart.