Elektro. Video. Láska.

Budete ma milovať za to, že som vám ich posunul pod nos. Midi Lidi sú traja a z troch miliónov aktivít, ktoré už stihli, aspoň výcuc: Petr Marek, dramaturg pesničiek a textár, mal napríklad hudobné projekty Muzikant Králíček, Krásný Stěhovák Gerard & Sexuální Nábytek, nakrútil kontroverzne prijaté filmy Láska shora a Nebýt Dnešní. Prokop Holoubek, ktorý elektroniku poľudšťuje hraním na živé nástroje, s ním improvizoval v Dekadentním divadle Beruška a účinkoval vo svojich The Šalvěj alebo Cozee Weameanco. Šperkárka a hudobníčka Markéta Lisá, dodávajúca hudbe zaujímavé zvuky, je členkou dua Audiofenky a dizajnérskej skupiny Markétky.

Túto kopu na ich spoločnom projekte počuť, vidieť a hlavne cítiť. Svoj album Čekání na robota vydali presne rok a deň po prvom koncerte, ktorý bol, mimochodom, u nás v A4 – nultom priestore na vlaňajšom festivale Multiplace. Debut je retro aj elektro, trochu dekadentný a naživo predvádzaný laptopmi, čo sú poznávacie znaky, ktoré dnes usilovne vpisujú do okienok myspace (aspoň trochu progresívne) uvažujúci muzikanti. Obviňovať Midi Lidi z trendovosti by však odo mňa bolo lacné a závistlivé gesto: stavím sa, že také niečo chceli produkovať, už keď vybalili svoje prvé Lego a vrážanie hláv do stien im od tých čias určite obstaráva dobrú (auto)zábavu. 

Midi ľuďom sa na svete evidentne páčilo v 80’s a v ich existenciálnom elektre budete počuť veľa vecí, na ktoré ste medzičasom už stihli zabudnúť. Inšpirácie, ktoré otvorene priznávajú, sú však oveľa širšie, takže bez problémov potom vedľa pána Nohavicu umiestnia Sergeho Gainsbourga spolu s Češtinou pro cizince, na sklade toho majú ešte slušné množstvo a myslím, že na decentne perverznú rozbíjačku s Felixom Kubinom by sa tiež nedali dlho lámať.

Keď vám Petr Marek v rozhovore len tak mimochodom zacituje: „Miloval som Pytagora, Kanta, Sokrata/potom som si Senecu chcel zvoliť za brata“ a ďalšie zo slov mladého Mira Žbirku, ktoré úprimne zbožňuje, potom vás neprekvapí, že jeho vlastné texty budú niečo ako: „Jestli máš dost pepře/pokud pláčeš sůl/když se nic v tobě nepře/tak mě dochucuj! Buď můj bujon!“ a iné. Audiozážitky nimi produkované sú kompletné až v kombinácii s videozážitkami, ktoré počas live performance vytvárajú vizuálni umelci Filip Cenek, Magdalena Hrubá a Jiří Havlíček, preto ich určite treba skúsiť na koncerte. V súvislosti s obrazom upozorňujem aj na skvelé home-fotky v booklete, ktoré sa určite budú interpretovať ako jedna z možných podôb rozoberanej lásky, ale ja viem, že je to inak, a nechávam si to samozrejme pre seba.

Namiesto niekoľkých rýchlokvasných trackov bachnutých na jednu kopu je tento album po viacerých stránkach fungujúcim celkom s otvorenou náručou pre nových Midi ľudí. Táto hudba má v sebe hravosť a jej autori zmysel pre recesiu, vtip a (seba)iróniu, čo im však neberie zo serióznosti. Ruku na to, že obľúbené momenty si budete rotovať v hlave cestou v zatuchnutej letnej električke a keď sa pri nich začnete hýbať, bude to bez hanblivého obzerania, kto všetko vás pri tom obkúka.

Midi Lidi – Čekání na robota (X Production, 2007)