Príroda prežije aj ochrancov prírody

Na železničnej stanici Praha – Bubny sa stala zvláštna vec. Na prvý pohľad hnusná, zasolená a kamenistá zemina, ktorá sa tu nachádza, sa stala náhradným domovom niekoľkých ohrozených druhov rastlín a hmyzu. Plocha stanice zrazu naplnila podmienky na vyhlásenie rezervácie.

Je to dosť podivná predstava prírodnej rezervácie, ale ešte podivnejšia je predstava, že ochranári by zrazu mali bojovať v mene záchrany jedinečného biotopu za udržanie vlakovej prevádzky, za občasné rozbíjanie zeme zbíjačkami a tiež by museli vyriešiť pravidelný prísun močiacich opilcov.

Bratislava ako hodnotná prírodná rezervácia?
Ale to ešte nie je všetko. Niektoré veľkomestá sú skryté prírodné rezervácie, v ktorých prežívajú ostrovy cennej prírody. Napríklad v Prahe môžeme pozorovať 2 000 druhov rastlín (pre porovnanie: v trikrát väčšom Ríme je ich len 1 300, v Amsterdame 200), 126 druhov vtákov, 120 druhov drobných nenápadných mäkkýšov, 400 druhov pavúkov. S prihliadnutím na druhové bohatstvo je Praha najhodnotnejšou českou prírodnou rezerváciou a ani Bratislava za ňou v tomto smere príliš nezaostáva.

Do tretice pridávam informáciu, že v opustených lomoch po skončení ťažby v poslednej dobe vznikajú najlepšie a najmalebnejšie kúsky prírody, takže namiesto protestov proti začatiu ťažby v nových lokalitách by ochranári mali vlastne bojovať o ťažiarov s heslom: Spravte nám krásnu dieru do prírody, aby z toho raz mohla byť rezervácia! Prípadne by ešte mali bojovať za zachovanie čo najväčšej automobilovej premávky, pretože z nej pri spaľovaní vzniká oxid dusíka, ktorý pri daždi výdatne hnojí zem a zrazu rastie bujná vegetácia aj tam, kde predtým rástla len riedka tráva.

Aj vzťah k prírode podlieha trendom
Milujem prírodu a chápem jej životodarnú funkciu, ale som človek mestský a moderný. Pevne verím, že tak ako bol prekonaný trend prvej polovice minulého storočia – víťaziť nad prírodou, rozkazovať vetru a dažďu, ako bolo prekonané naivné snívanie o idylickom živote v panenskej rajskej prírode, tak bude prekonaná aj predstava, že človek má skutočne v rukách moc prírode keď už nie rozkazovať, tak ju aspoň svojou neuváženou činnosťou celkom zničiť. A tiež dúfam, že správne rozoznávam nastupujúci trend reálneho spolunažívania s prírodou, kde neprevažuje prvoplánovo ekonomický, ale ani prvoplánovo ekologický prístup k nej.

Už aby tu boli ďalšie vznešené myšlienky
Úprimne povedané, viac než nešetrného drancovania prírody sa bojím ľudí, ktorí sa na ekologické myslenie vrhli z nedostatku iných vznešených myšlienok a činností. Dnes je módne tváriť sa ekologicky, uvedomelo hovoriť o globálnom otepľovaní, ziskuchtivých nadnárodných monopoloch pľundrujúcich krajinu a bedačiacich tretí svet, o zlom bielom anglosaskom mužovi, čo popri čiernych otrokoch, ženách a svetovej chudobe bedačí a utláča aj úbohú prírodu. A najviac sa bojím ľudí, čo o ochrane prírody plamenne diskutujú a potom idú do obchodu a namiesto slovenských jabĺk si kúpia novozélandské, potom esemeskou pošlú tridsaťšesť korún na pitný režim detí v Afrike a vzápätí si desať minút umývajú zuby pri naplno pustenom vodovode. A potom napíšu petíciu za záchranu dažďových pralesov a omylom ju dajú stokrát vytlačiť na tlačiarni a tých deväťdesiatdeväť zbytočných kópií hodia do kontajnera. Ale na separovaný zber, všakáno!

Našťastie, príroda je mocná čarodejka, ktorá prežije aj ochranu, aj konzumných ochrancov prírody. Ak treba niečo zachraňovať pred človekom, tak to nie je príroda, ale civilizácia a zdravý rozum. Aj tu nám, zdá sa, môže príroda byť nápomocná svojou liečivou a životodarnou silou. Ako naznačujú uvedené príklady (ktorých väčšinu som čerpala z knihy Václava Cílka Krajiny vnitřní a vnější), tak aj s veľmi dobrým zmyslom pre humor. 

Písané pre Nota Bene, upravené.