Kto sa nás ujme po smrti Lenina?

Bola som na dvoch podujatiach, ktoré organizovala Nadácia otvorenej spoločnosti, venovaných rastúcemu vplyvu nových technológií a internetu na žurnalistiku a tiež blogu ako ďalšiemu komunikačnému médiu novinára. Celkom pôvabnú reportáž o tom napísal bloger Martin Basila, i keď, samozrejme, nesúhlasím s jeho preceňovaním významu internetových komunít pre prácu profesionálneho novinára. Keďže som s ním nepolemizovala zoči-voči, nebudem to robiť ani takto poza chrbát, možno niekedy inokedy. Chcem tu však spomenúť niečo iné, čo som na tomto podujatí zaregistrovala len pocitovo a okrajovo.

Zahraniční britskí novinári, členovia londýnskeho Frontline clubu vrátane novinára Guardianu Bena Hammersleya, ktorý komunikoval cez telemost, pôsobili zmätene a nechápavo, len čo sa ktorýkoľvek zo slovenských účastníkov dotkol problematiky garancie pravdy v médiách. Slovenskí účastníci prejavovali znepokojenie z neustále sa znižujúcej kvality informácií, ktoré sa dostávajú k ľuďom, pričom internet v tom robí najväčší bodrel. Na internete, teda na blogoch, komunitných serveroch, v diskusiách sa môže obyčajný človek v množstve správ ľahko stratiť. A teda že kto má pomôcť tomu úbohému obyčajnému človeku zorientovať sa v polopravdách a spleti protichodných informácií, ak nie profesionálny žurnalista, ktorý by mal pravdu garantovať?

Britskí žurnalisti nechápali. Tvrdili, že rovnaké množstvo blbcov a klamárov môže byť medzi profesionálmi aj medzi amatérmi, v novinách, na blogoch aj v televízii, tak ako je všade dosť inteligentných, pravdovravných a zaujímavých autorov. Nechápali náš strach, že obyčajný človek sa nevie zorientovať sám a že môže ľahko podľahnúť dezinformáciám. Tvrdili, že práve internet má veľkú samoočisťujúcu funkciu, takže keď niekto tresne hlúposť, nájde sa dosť ľudí, čo mu to okamžite vyvrátia.

Z niektorých slovenských účastníkov bolo takmer cítiť volanie po inštitúcii, ktorá by úroveň a pravdivosť informácií garantovala. Nikto to nepovedal jednoznačne, ale Vladimír Mečiar so svojím geniálnym nápadom na Novinársku komoru by mal radosť. Vtedy som si uvedomila, prečo britskí novinári nechápu, o čom to točíme, a teda nevedia ani rozumne zareagovať. Pretože nevyrastali v krajine, kde štyridsať rokov bola len jedna jediná inštitucionálne garantovaná pravda, len blázon mohol poblúdiť.

Spomenula som si pritom na jeden pocit z raného detstva, možno ešte zo škôlky. Súdružka učiteľka nám hovorila o Marxovi, Engelsovi a Leninovi, o ich učení, ktoré nás ako polárka vedie zlým svetom po tej jedinej správnej ceste ku krásnym zajtrajškom. Žiadneho ďalšieho učeného človeka, vodcu a učiteľa národov, ktorý by prevzal štafetu po Leninovi, už nespomínala a mňa sa zmocnil detský strach, ako keby ma rodičia zabudli uprostred neznámeho mesta plného nástrah a zlých ľudí: čo budeme teraz robiť, keď Lenin zomrel a nás už nemá kto držať za ruku a viesť?

Ale kto túto skúsenosť vysvetlí rodenému Anglánovi?