Na slovenskej svadbe 1, 2 a 3

Volala mi kamarátka, že chystá v lete svadbu pre svoju sestru. Má sa vydávať za rodeného Angličana, na Slovensko príde aj jeho rodina a kamaráti, a tak by chcela Anglánom ukázať niečo z nášho svojrázneho folklóru. Spomenula si pri tej príležitosti na mňa, exfolkloristku, a či jej nemôžem dať zopár tipov a trikov na pekné slovenské svadobné zvyky. Nepotešila som ju. Všetky moje tipy a triky smerovali k tomu, ako ju od tohto zámeru odradiť. A keďže som už o zvykoch a novotách na svadbách zopárkrát kade-tade písala a myslím, že by to mohlo zaujímať a podnietiť k diskusii aj vás, dovoľujem si to tu v nasledujúcich riadkoch trochu zhrnúť.

Na slovenskej svadbe 1
Bola som na dedinskej svadbe. Vychádzali sme z kostola, na veži bili zvony. Mladomanželia boli v tej chvíli najdôležitejšími ľuďmi v širokom okolí. Bolo to prirodzene krásne a dôstojné, každý vedel, kde je jeho miesto a čo sa bude diať. Ako keby to bolo nacvičené.

Na slovenskej svadbe 2
Bola som na inej svadbe. Nekonala sa v kostole, ale na zámku. Na zámockej veži zvony nebili. Okolo nevesty a ženícha sa nezhŕkli susedia z dediny, ale turisti. Fotili, pozorovali, komentovali. Mladomanželia pre nich boli chvíľkovou atrakciou, zaujímavou asi tak ako opice, čo predtým videli v neďalekej zoo. Po zmätkoch pred vchodom do zámku, keď nikto nevedel, kto sú svadobčania a kto prizerajúci sa turisti, sme sa rozsadili do áut a trmácali sa horami-dolami na hostinu v inom meste. Zopár detí popri ceste našej svadobnej kolóne zakývalo a zopár šoférov, ktorým sa nás nedarilo predbehnúť, si asi poriadne zanadávalo. V meste sme si ešte trochu potrúbili a v súkromí luxusného hotela sme sa potom už len urputne snažili správať aspoň tak noblesne ako čašníci a tváriť sa svetovo ako jedlo, čo nám nosili na strieborných podnosoch.

Žijeme v dobe, ktorá nám dáva pocit slobody, že si môžeme robiť, čo len chceme. Žiť osamotene, na hromádke bez papiera, alebo bez partnera len s deťmi, v rôznych pozliepaných domácnostiach z viacerých neúplných rodín. A keď sa nám zachce, tak aj vstúpime do stavu manželského. Nie preto, že musíme, ale preto, že chceme. A aj ten vstup do manželstva si chceme urobiť podľa seba, nikto nám nebude nič diktovať! Staré a nemoderné zvyky spojené so vstupom do manželstva sa nám nepáčia, zdajú sa nám trápne a pokrytecké, málo svetové a príliš dedinské, tak prečo by sme si ich ctili a dodržiavali, keď nás nikto a nič nenúti? Naopak, môžeme si vymýšľať fungl nové, nevídané, cudzokrajné, svetové, hviezdne, filmové, sobášiť sa v balóne, pod vodou, na zámku, na exotickej pláži pri východe, západe či zatmení slnka. V snahe vyhnúť sa povrchnosti, vyprázdnenosti a pokrytectvu starých folklórnych zvykov svojich predkov nafúkneme z tých nových či cudzokrajných ešte prázdnejšiu bublinu a ešte nezmyselnejší povrchný gýč, lacnú atrakciu pre turistov. A ešte sa čudujeme, prečo sa naša svadba vôbec nepodobala na pompézny sobáš Angeliky, markízy anjelov, zato niektoré scény ako keby vypadli z Formanovho filmu Hoří má panenko.

Na slovenskej svadbe 3
Ono sa to totiž nezdá, ale vytvoriť pekný svadobný obrad, akýkoľvek obrad, oslavu, večierok s viac ako dvoma účastníkmi je poriadna fuška aj pre profesionálny tím zostavený zo scenáristu, režiséra, kostýmového výtvarníka, produkčného, účinkujúcich aj celého štábu ľudí, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani slovenská filmová tvorba, keby nejaká bola. Viem to, pretože aj takej svadby som sa do tretice zúčastnila. Dlho pred svadbou sme s nevestou preberali jednotlivé slovenské aj cudzokrajné svadobné zvyky a rituály. Vylúčili sme svadobnú odobierku, spoločné zametanie črepov, zamykanie ženícha do chomúta a priväzovanie železnej gule na jeho nohu, tanec svadobčanov s mladomanželmi, vyberanie peňazí do klobúka, čepčenie nevesty, len to preboha nie! Vylúčili sme aj únos nevesty. Čítanie svadobných telegramov našťastie znemožnil zásah zhora, keďže posielanie telegramov na území Slovenka bolo oficiálne zrušené. Zostal len skromný obrad v kostole, úprimné príhovory príbuzných a priateľov, krájanie poschodovej svadobnej torty a pribudla tombola z osobných vecí, ktoré mali niečo spoločné s mladomanželmi a boli ich srdcu milé. Z fotogenických hollywoodskych sekvencií zostalo len hádzanie ryže a kvetinových lupeňov. Pre veľký vietor pred kostolom však nebola fotogenická, takže si ju ani nikto poriadne neodfotil. To len dokazuje, že neradno si pri svadbách brať príklad z hollywoodskych filmov, pokiaľ nemáte z Hollywoodu aj celý produkčný tím a nenahradili ste svadobných hostí plateným a vycvičeným komparzom.

Na slovenskej svadbe 1, 2 a tak ďalej
Práve v tom je sila zvykov a rituálov, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Ich scenár sa vytváral pomaly a režíroval ho sám život postupne aj celé stáročia. Prázdne gestá a slabé scény odfiltroval čas, zostali len tie, ktoré vždy znovu silno zapôsobili na všetkých, alebo aspoň väčšinu prítomných. Komparz i sólisti si to počas svojho života na každej svadbe znovu precvičovali. Nováčik sa najprv len pozeral, potom odkukával a napodobňoval, časom si to vyskúšal v hlavnej úlohe ako ženích či nevesta, vo vedľajšej úlohe ako svadobný otec či mama, a ak sa veľmi snažil, jedného dňa možno dozrel aj na starejšieho.

Nie, netvrdím, že musíme silou-mocou na každej svadbe čepčiť nevestu a tancovať Redový, že zvyky sú posvätné a treba ich za každú cenu všetky dodržať. Naopak, treba si vyberať a dobre rozmyslieť, čo sa práve nám a našim hosťom bude hodiť, čo sa bude diať prirodzene a nenásilne. A ak nemáme vyštudovanú scenáristiku alebo réžiu a poruke štáb šikovných realizátorov, tak si svoje skvelé nápady nechajme radšej na menej stresujúce obdobie, ako je vlastná svadba.

Na slovensko-anglickej svadbe 1

Mojej nešťastnej kamarátke som teda poradila, aby použila len taký zvyk, ktorý si aj ona sama pamätá z rodinných svadieb a je presvedčená, že ho ostatní prítomní bez nácviku a mohutnej organizácie budú vedieť zrealizovať. Na predvádzanie neživého dedinského folklóru Anglánom bude lepšie zobrať ich na výlet do Východnej či nejakého iného skanzenu.

Písané pre Nota Bene, krátené, doplnené.