Úzkosť najtemnejšia

Už dlho som to nezažil, je to hádam aj štyridsať rokov od posledného ataku. A v čase, keď sa to pravidelne dostavovalo, som nebol schopný to opísať. Nie preto, že ako osemročný som nemal tú schopnosť opisu ako dnes, ale najmä preto, lebo ten opakujúci sa zážitok bol úplne neuchopiteľný. Pri každom pokuse zmocniť sa ho sa rozsypal ako domček zo suchého piesku a zmizol.

Hovorím o detských úzkostiach. Stavoch, keď som zaliaty smrteľným potom nevýslovnej hrôzy vyskočil z postele a utekal kamsi preč a aj v zobudenom stave mojim rodičom alebo starým rodičom chvíľu trvalo, kým ma presvedčili, že mi nič nehrozí a že som doma medzi svojimi, a nie nejaká opustená častica kdesi vo vesmíre, uprostred čiernej diery.

Nebol som schopný vyjadriť všetku tú hrôzu, ktorú som pred chvíľou prežil, a len moje prepotené pyžamo, bledá tvár a triaška boli dôkazom, že to bol čistý, priam vydestilovaný strach a nie nejaký zlý sen pred písomkou.

Skúsil som sa o tom porozprávať s mojimi kamarátmi a spolužiakmi, ale nikto s tým nemal skúsenosť alebo sa nechcel priznať k podobným desivým zážitkom.

Mohol som mať asi tak desať rokov, keď ma detské úzkosti definitívne opustili.

A nedávno som si v jednej knihe Ludvíka Součka našiel zaujímavý odsek: „V nepatrném útržku vteřiny, tak drobném, že možná ani reálně neexistoval, měl Tercián pocit nesmírné rozprostřenosti, jaká někdy doprovází halucinace z horečky, černého nekonečna bez tvaru a struktury, ale přece jen se přesýpajícího a vířícího. Bleskový názorný vjem vesmíru, pro který není náš mozek za milióny let svého vývoje zařízen, protože se setkával s úkoly docela jiného druhu.“

To bolo presné! Takto opísať by som to nikdy nedokázal, ale bolo to ono. Na zlomok sekundy ako keby som opäť pocítil vôňu tej situácie.

Zažil niekto z vás dakedy niečo, čo by zodpovedalo tomu opisu?