Na rozchod sa dakedy aj umiera

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Keď som pred týždňom upozornil na linky venované pivu, vyvolalo to umiernenú pozornosť. Z toho usudzujem, že časť čitateľov sa asi o pivo zaujíma. Preto mi iste nikto nebude zazlievať, keď tu upozorním na pár ďalších článkov venovaných pivu ako nápoju.

Po rokoch definitívne končí bratislavský pivovar Stein. Naposledy odtiaľ sťahovali plniacu linku (ktorá pravdepodobne skončí vo vyhnianskom pivovare). Nebudem sa teraz tváriť ako bratislavský lokálpatriot. Pivo Stein nikdy k mojim obľúbeným nepatrilo, ani keď sa ešte volalo Danubius či Jubilejné, takže jeho zánik alebo presťahovanie výroby niekam inam sa ma nijako nedotýka. Uvádzam to tu len ako zaujímavosť. Počul a čítal som už nejaké hlasy poukazujúce na skutočnosť, že v súčasnosti Bratislava nemá žiadny pivovar, čo je však asi všetko, čo k tomu môžem povedať. Neviem, či je to zlé, alebo dobré. To je ako keby niekto povedal, že na území Bratislavy sa nenachádza žiadna lisovňa cédečiek. Veď niekde inde nejaká lisovňa cédečiek je, takže je to azda jedno.

Priznám sa, že nie som veľmi náročný pivár, mám síce rád Prazdroj, ale keby mi niekde načapovali Zlatého bažanta či Krušovice či nejaké podobné pivo, a povedali, že to je Prazdroj, tak to sotva rozoznám. Sú však podstatne náročnejší ľudia, pre ktorých je úpadok českého pivovarníctva väčším problémom. A tak sa spolu s nimi spýtajme: České pivo – kvalitné pivo, alebo europivo?

Mňa viac ako zánik Steinovho pivovaru a vôbec Bratislavy trápi zánik vidieka. Tento článok sa síce týka českého vidieka, ale slovenský na tom nie je o nič lepšie. Napríklad sa tu okrem iného píše: Predmestské zóny, ktoré pôvodne sľubovali možnosť využívať výhody mesta i vidieka zároveň, sa tak veľmi ľahko môžu stáť miestami, ktoré iba dokonale zlučujú nevýhody oboch. To je ako keby písal o bývalej Devínskej Novej Vsi, kde som kedysi tak rád žil.

Každý z nás sa dakedy v živote bolestne rozišiel s partnerkou alebo partnerom a znášal to z rôznych dôvodov, objektívnych i subjektívnych, veľmi zle. Rozchod je vždy emotívne ťažko zvládnuteľná vec, na rozchod sa dakedy aj umiera. Ak máme niekoho takého vo svojom okolí, vtedy nepomáha radiť ani utešovať, treba ho/ju len trpezlivo počúvať. Blogerka Adriana Markovičová dokonca vytvorila celý seriál venovaný, ako to ona nazvala, rozchodológii. Tak možno to niekomu pomôže.

Keď sa mi podarilo prežiť svoj zatiaľ posledný rozpad vzťahu, zaprisahal som sa, že už nikdy v živote nebudem nikoho ľúbiť, že si už nikdy nikoho nepustím do srdca. Dlho som to veru nevydržal, ako vždy. Dokonca som sa potom oženil, už sú to skoro dva roky. Sú však muži, ktorí sa tak popálili, že už nechcú mať so ženskými vôbec nič. Teda živými ženskými. Pre nich je tu, zdá sa, isté riešenie.

Geert Wilders vo svojom filme vraj šíri atmosféru strachu. Podľa mňa šíri atmosféru pravdy.

Ako si žije Václav Fischer, kedysi majiteľ cestovnej agentúry Fischer Reisen? Zdá sa, že v realite.

A ako si žije kedysi výborný herec Ivan Palúch, nezabudnuteľný Jednoručka z Markety Lazarovej alebo neodolateľný Adam Šangala z rovnomenného seriálu či úžasne zahraný dôstojník Arnošt z trezorovej Zabitej nedele? Zdá sa, že skôr v spomienkach. Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale na jeho ústupe zo slávy sa podpísala aj jeho nadmerná náklonnosť k silným a neakostným destilátom. Z kontextu rozhovoru mi však nenápadne vyplýva, že Ivan Palúch dostal úlohu v televíznom seriáli, a tak mu držme palce, aby sa aspoň na staré kolená vrátil na výslnie, kam vždy patril.

Neočakávanú hereckú kariéru bez toho, že by sa o to nejako priveľmi usiloval, zažíva aj český režisér Miroslav Krobot. Nezabudnuteľný otec zo Zelenkovej absurdnej komédie Príbehy obyčajného šialenstva a paranoidný vodič Karel z Účastníkov zájazdu sa prehral až k medzinárodným úlohám – v jeho novom filme hrá jeho manželku známa Tilda Swintonová. Prečítajme si rozhovor o tom, ako to Miroslav Krobot prežíva.

Tibet sem, Tibet tam, všetci túžime po tom, aby bol Tibet slobodný, no nie? Každá generácia má svoj Tibet. V 60. rokoch to bola Biafra, v 70. zasa Bangladéš, v 80. rokoch Južná Afrika („Frí da pipol from Sáz Efrika!“), v 90. rokoch bývalá Juhoslávia, v novom tisícročí Čečensko, nuž a teraz máme Tibet. Nedávno tam dokonca tiekla krv. Stále mi niekto vytýka neobjektívnosť. Tak poďme na to objektívne: Ako to bolo naozaj?

A opäť čosi zaujímavé o Ronaldovi Reaganovi, mojom najobľúbenejšom politikovi všetkých čias.

Ako si žijú Vietnamci v Česku? Zdá sa, že ich vrodená pracovitosť a cieľavedomosť z nich o niekoľko generácií urobí elitu krajiny. A prečo nie? Na farbe predsa nezáleží!

A na záver článok o mojom najobľúbenejšom múčniku: o bábovke. Musím povedať, že to, že to je bábovka, som sa dozvedel až v neskoršom veku. Za môjho detstva to bol kugluf. Tak sme to volali v našej rodine. Z nemeckého kugelhopf. Bábovka je tiež pekný názov, vždy mi pripomínal babičku, ktorá ju piekla vynikajúcu, a tiež mamičku, ktorá piekla ešte lepšiu, no nikdy sa nedožila toho, aby sa stala babičkou. Mea culpa. Nuž, bábovka. Je zvláštne, aké rôzne súvislosti tu sú. Tak trebárs tradičný kreolský múčnik (zložením len vzdialene podobný klasickej bábovke) sa volá baba au rhum a pečie sa v bábovkovej forme. Medzi babou a bábovkou je jasné spojivko. Svet je malý. Tiež máte radi bábovku? Tak si prečítajte a pečte!

Váš Oblak v nohaviciach

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [23]