Kde sa berie mladé svieže ľavicové myslenie?

S liberálnou Američankou Carrie nemáme najvrúcnejší vzťah. Keďže sme však svojím spôsobom kolegovia, občasným stretnutiam sa nevyhneme. Stretáme sa na chodbách, na poradách, v bufete i jedálni, stretáme sa pri automate na kávu a keď už nás osud zvedie dohromady a sme dvaja dospelí ľudia, ktorí sa nad vzájomnú nevraživosť dokážu povzniesť, prehodíme vždy zopár zdvorilostných fráz, a občas, naozaj len občas, sa podpichneme.

Ona si ma doberá pre moju posadnutosť Amerikou, ja ju pre Európu, respektíve preto, aké úžasné, harmonické, progresívne, či priamo osvietené sa jej zdá byť európske Slovensko. Pravdaže, z jej amerického uhla pohľadu a tak je to aj naopak. Veľmi dobre si uvedomujem, že nech je môj vzťah k Amerike akokoľvek srdečný a vrúcny, stále sa na ňu dívam viac-menej slovenskými očami, navyše očami človeka, ktorý to nikdy nevidel a neskúsil na vlastnej koži.

Carrie už síce Slovensko na vlastnej koži spoznala, teší ma, že je nadšená, ale už neprekvapuje. Stalo sa totiž čosi, čo do jej pohľadu na Slovensko vnáša nový, dosiaľ netušený rozmer.  

Rozhovor sa začal konfliktne, výčitkou, že som totalitný v myslení a svoje videnie sveta vnucujem študentom s inými názormi a navyše im direktívne diktujem, akú literatúru smú citovať a akú nie.

Čistá pravda, každé slovo, krásny je však spôsob, akým na to Carrie prišla.

Som tak vpravo, že ak by som bol vpravo ešte viac, už by som hajloval, a to sa Carrie nepáči. Nad ľuďmi, nad ktorými ja som dávno zlomil palicu, ona ešte stále drží ochrannú ruku, aspoň fiktívnu, a má chuť povznášať ich a zachraňovať, vzdelávať ich a pomáhať im čoraz štedrejšími sociálnymi dávkami. V poriadku, veď nech si myslí, čo chce. Carrie však najviac teší, že vo viac-menej humanitnom akademickom prostredí, v ktorom sa obaja pohybujeme, je moje pravičiarstvo pomerne ojedinelou záležitosťou, zvlášť je rada, že väčšina študentov je vľavo a poriadne vľavo. Vpravo sú len tí, ktorí popri škole pracujú a vymenili študentské hľadanie za dospelácke zhromažďovanie.

Carrie sa veľmi páči, že vľavo, myšlienkovo vľavo sú aj študenti, ktorí sa na hodinách nikdy nijako výraznejšie neprejavovali. Jednoducho zdanlivo sivý priemer, čo o sebe nedáva veľmi vedieť, nieto ešte o svojom svetonázore – a potom prekvapí. Carrie prekvapili skutočne výrazne, nadšene mi forwardovala celé pasáže diplomových a seminárnych prác, vospolok od študentov, o ktorých si myslela, že nie sú najbystrejší, pasáže plné triedneho boja a sociálnej nespravodlivosti, pasáže o imperialistickom vykorisťovaní, o zlovôli monopolov a veľkokapitálu, o veľkom zlom americkom molochovi a jeho úpadkovej kultúre a tak ďalej.

Carrie zostala prekvapená hneď z niekoľkých dôvodov. V prvom rade ju, samozrejme, potešilo, akých máme vyspelých študentov, ako vidia za veci a dávajú si ich do súvislosti. V druhom rade ju potešil ich zápal a rétorická angažovanosť, a do tretice a úplne najviac zostala Carrie prekvapená, že jej študenti vnímajú svet tak komplexne, že sa neboja svoje svetonázorové úvahy zahrnúť aj do seminárok a diplomoviek, v ktorých sa primárne nerieši ani politológia, ani ekonómia, etika či filozofia, ale témy výsostne lingvistické a literárne, od teórie prekladu až k vývoju americkej prózy druhej polovice dvadsiateho storočia.

A potom prekvapená Carrie prekvapila mňa, rafinovanou pointou útoku, podľa ktorej som ja totalitný v myslení a direktívne študentom zakazujem pracovať s inou ako mnou schválenou literatúrou preto, že sa neviem brániť ich argumentom a ich svetonázoru, lebo ten môj stojí na vode, je chatrný a slabý, a preto nemôžem ako pedagóg robiť nič iné, len totalitne zakazovať a cenzurovať mladé svieže ľavicové študentské myslenie.

Nebránil som sa, nenašiel som v sebe dosť morálnej sily a hlavne, cez slzy smiechu v očiach sa mi ani brániť nedalo.

Liberálnej Američanke (pričom označenie Američanka je rovnako zásadné ako to liberálna) nemám šancu vysvetliť, že jej čerstvo talentovaní a šikovní ľavicoví študenti, ktorí sa až dosiaľ neprejavovali, sú jednoducho decká, ktoré ju oklamali a do svojich diplomoviek a seminárok šlohli celé pasáže zo starých komunistických kníh, len z nich vypustili slová „marxisticko-leninské“ a „socializmus“, lebo práve to pre nich znamená pojem kritické čítanie, ktorý im vzhľadom na vzťah k literatúre vydanej pred rokom 1989 vtĺkame do hláv od prvého ročníka.

Teraz riešim dilemu, či jej tie staré knihy posunúť, vyviesť ju z omylu a usvedčiť študentov zo lži, alebo to nechať tak. Nebojím sa, že by som im spôsobil nejaké zásadnejšie problémy, to vskutku nie. Naozaj šikovní, i ľavicoví, študenti aj tak z knižiek pasáže nekradnú, ale riadne citujú. No mám strach, že Carrie, nastavená tak ako je, by mohla tie knihy začať brať naozaj vážne a nebodaj ich svojim študentom sama odporúčať.

A takú službu veru ľuďom, ktorí potrebovali ideológiu zatiahnuť aj do literárnej teórie, urobiť nemôžem. Humanitné vedy už majú aj tak so svojou vážnosťou, serióznosťou a predovšetkým zmysluplnosťou problémov dosť.