Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 8.4.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Krása trocha inak

Blank

Jatky!

Keď hovoria zbrane, múzy by vraj mali mlčať. Lenže nemlčia, nie vtedy, keď ich rozozvučia práve tie zbrane, pre ktoré by mali mlčať. John Woo o tom vie svoje, aj Sam Peckinpah, Takeshi Kitano, Ridley Scott a desiatky ďalších režisérov a scenáristov, ktorí tvoria nielen preto, aby rozprávali príbeh, či nebodaj odovzdali svetu nejakú myšlienku, ale aj preto, aby ľudí pobavili bezuzdným katarzným násilím. Násilie totiž nemusí mať iný zmysel, aby mohlo vyvolať estetický požitok. Vystačí si. A Silvester Stallone na to na staré kolená prišiel tiež.

Štvrtý Rambo je presne taký istý ako šiesty Rocky spred roka, vlastne zbytočný kus postavený na predpoklade, že do kina prídu všetci, čo si Johna Ramba pamätajú v jeho najlepších rokoch a pri troche šťastia sa k nim pridá aj generácia, ktorá ich vystriedala a Ramba pozná už len sprostredkovane, z telky, dvd a spoločnej kultúrnej pamäti. Nevadí, ak to funguje a fungovalo to náramne.

Rocky bol postavený na nostalgii, Rambo je výraz vzdoru, adrenalínový nabúchanec, ktorý ak sa náhodou dostane k splachovaciemu záchodu, zásadne nesklopí dosku. Testosterón z neho prýšti v prúde takom silnom, že odplaví nielen všetky námietky a pochybnosti, ale aj teoretizujúci rozum. Fantastické, veď ten človek, tá postava, ak aj je príborom, určite je ten príbor z poriadnej kalenej ocele, masívny, lyžica môže mať tak kilo, a čo viac, on si ten príbor vykoval sám, v džungli kdesi pri barmských hraniciach, kde uviazol po svojom poslednom afganskom dobrodružstve.

Preto sa mudžahedínom tak darí, bojovať ich učil ten najlepší, John Rambo, a oni teraz Amerike nezištne vracajú všetko, čo od neho pochytili.

Muž a jeho luk, muž a jeho sekáč, muž a guľomet a všade vôkol jatky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Jason Voorhees. Len tie pátričky omotané okolo zápästia naznačujú, že sa bojuje za niečo, nie pre boj samotný. Bojujeme mi proti nim, naša civilizácia proti ich anarchii, náš poriadok proti ich chaosu.

Ženy, deti a starci sa nezabíjajú, na autá s červeným krížom na boku sa nestrieľa, národy sa nevyhladzujú len preto, že sú. Potrebovali sme zakúsiť holokaust, aby nám to došlo. Rambo je naša odpoveď, ktorej my sami už nemusíme rozumieť, ale je to jediná odpoveď, ktorej rozumejú oni. 

 

Aby nedošlo k omylu, štvrtý Rambo je blbosť, on to vlastne nie je ani poriadny film, len zápletka a jatky, avšak blbosť taká fantastická, zábavná a dionýzovsky očisťujúca, že každý, kto sa pokúsi protiargumentovať, okamžite sám seba usvedčí z hnidopišskej zbytočnosti.

Lebo Rambo nie je o absencii dobrého vkusu ani o nedostatku miery, ale o čírej sprostredkovanej rozkoši z pomsty, je deštruktívny, nie vzhľadom na morálne princípy, ale ku každému, kto žiadne morálne princípy nemá. Prísne kauzálne vzaté, v Rambovi umierajú len zloduchovia a umierajú presne tak, ako by sme im to všetci priali bezprostredne po činoch, ktoré z nich tých zloduchov urobili.

Nazdávam sa, že ak sa človek nezatúži pomstiť inému človeku, navyše človeku zlému, povedzme potom, ako našiel v lepšom prípade vykradnutý svoj byt, v horšom zabitého svojho psa, alebo príbuzného a preukázateľne za to môže práve ten iný zlý človek, čosi s ním nie je v poriadku. Samozrejme, že tú pomstu nezrealizuje, že sa nenechá ovládnuť vášňami a zriekne sa okamžitého zadosťučinenia v prospech systému, spravodlivosti a tak ďalej, to ale na veci nič nemení. Tá túžba je totiž výsostne ľudská, normálna a prirodzená, rovnako ako je v rámci systému pravidiel, ktoré nám umožňujú spolu žiť normálne a prirodzene, že ju nenaplníme.

 

Ak by systém nefungoval, bolo by to iné. A o tom je Rambo, o naplnení toho pocitu, keď sa deje veľká krivda a my zostaneme s našimi civilizačnými pravidlami a návykmi celkom bezbranní a najradšej by sme tých zlých pobili, ale nedá sa, lebo to nemáme v sebe. Rambo hej, urobí špinavú prácu aj za nás, a my sa z toho môžeme tešiť.

Ak by bol Rambo politický program, určite by nešlo o žiadnu formu demokracie, skôr by to bol totalitný poriadok na spôsob Platónovej republiky, len s kastou osvietených vojenských gúm na poste filozofov. Čosi ako systém, v ktorom politicky funguje svet Hviezdnej pechoty, tyrania zdravého sedliackeho rozumu, bez kompromisov, výnimiek a pochybností. Nefungovalo by to, samozrejme, ale predstava je to pohodlná a krásna.

Nikdy som nevidel naozajstné ľudské telo po zásahu veľkokalibrovým guľometom a dúfam, že ho nikdy ani neuvidím, naturelom som pacifista, nie z presvedčenia, zo zbabelosti, keď však viem, že to nie je naozaj, ale akože, fiktívne ľudské telo po zásahu veľkokalibrovým guľometom sa mi vyslovene páči. Ako estetický objekt, ako artefakt bez kontaktu s referenčnou realitou. Neviem, prečo je to tak, ale človek, ktorý podobným spôsobom vníma lán obilia alebo záhon kvetov, to nevie tiež, len tá jeho predstava krásneho je menej kontroverzná. To je všetko.

Preto je štvrtý Rambo krásny film.

Rambo: Do pekla a naspäť, Rambo. USA – Nemecko 2008, kino, 91 min.

Réžia: Sylvester Stallone
Scenár: Art Monterastelli, Sylvester Stallone
Kamera: Glen MacPherson
Hudba: Brian Tyler
Hrajú: Sylvester Stallone – John Rambo, Julie Benzová – Sarah, Matthew Marsden – školák, Graham McTavish – Lewis  
Oficiálna stránka filmu: http://rambofilm.com/



Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [3]
:: Súvisiace reklamné odkazy
  
?