Recenzia s nadávkami

Na Robov rozlúčkový večierok ma síce pozvali, ale keď som chceli vojsť, musel som zaplatiť vstupné. Svinstvo, ani pivište sa mi neušlo, a ešte som namiesto Huda mal celú tú slávu filmovať. A potom to drblo, všetko sa rozsypalo, koniec, apokalypsa. Kedy to bolo? V tú noc, čo Manhattan plienila tá ozruta. Boli sme v tom byte, potom sme ušli, panika, potom sme skoro zahučali na Brooklynskom moste, potom sme sa skryli v metre, tam načali Marlenu, potom sme šli k Beth a potom už sme sa fakt nechali evakuovať, ale dopadlo to na milú kedveš.

Presne takto nejako by mohla znieť recenzia snímky Monštrum, ak by som sa v kreatívnom zápale pokúsil podporiť obsah formou. Aj ma to zvádza, veľmi, ale som rozhodnutý odolať a nevykročiť po ľahšom chodníčku, ktorý sa ťažším a neschodnejším len zdá byť. Taká recenzia mala by viac-menej ignorovať štylistiku, mala by byť písaná v prvej osobe jednotného, občas množného čísla a striedal by sa v nej prítomný a minulý čas. A chcela by byť čítaná rýchlo, na jeden dych, a  pôsobiť by mala trocha tak, že ju písal ktosi v radikálnom emocionálnom rozpoložení, ktosi vnútorne rozhádzaný, tekajúci, nervózny, v momentálnom obraze, ale bez vedomia globálnych udalostí. Lenže nebola by to asi dobrá recenzia, lebo by nebola autentická, len by autenticky pôsobila.

Ono je to totiž tak, že mojou diváckou prirodzenosťou je ponoriť sa do príbehu a keď som recenzent, to už som vynorený a podávam správu dúfajúc, že ak opíšem, ako som ponor prežíval, dostane sa do toho opisu aj čosi o tom, kam som sa ponáral a čo si s tým počať. Chvíľu to môže trvať, preto pre nedočkavých ponúkam okamžitý verdikt.

Monštrum je vynikajúci bravúrny fantastický kus filmárskeho remesla, adrenalínová jazda na vlnách katastrofy, nesmierne silný a intenzívny filmový zážitok, na margo ktorého sa na pôde jedného rozvitého súvetia odvážim povedať len toľko, že som ani nedojedol pukance, ani nedopil kolu, lebo som si na ne vôbec nespomenul a čo má oči a uši a nebýva tomu v autobuse zle, nech trieli do kina, lebo takýto film tu už dlho nebol.

Po piči! Po piči!         

Nenadávam, občas síce vulgarizmy v reči priamo nadužívam a v krátkej sérii použijem všetky, ktoré mi práve zídu na um, ale to je estetická záležitosť, samoúčelná maniera, ktorou si ozvláštňujem neznesiteľne všednú chvíľu. Sám pred sebou, nik ma vtedy nepočuje, hoci hovorím nahlas. V komunikácii s ľuďmi, akejkoľvek, kdekoľvek, snažím sa vulgarizmom vyhnúť, často aj za cenu oslabenia významu. Lenže dnes, recenzujúc Monštrum, vulgarizmom sa vyhnúť nemôžem, lebo na iný film, ktorý som bezprostredne po absolvovaní a bez akéhokoľvek pejoratívneho nádychu počastoval práve takto, si nedokážem spomenúť.  

V nás ako v druhu je niečo patologické, čomu sa zväčša snažíme brániť, lebo to nezodpovedá našej predstave o nás samých, ale niekedy sa tomu nevyhneme a potom so zvráteným potešením sledujeme, ako sa niekde niekomu prihodilo niečo zlé. Preto programovo nepozerám správy, nepotrebujem sa utešovať, že má šťastie, viem to.

Monštrum je film o tom, prečo ľudia filmujúci Dvojičky v ten deň, keď spadli, nevypli v momente nárazu kamery a nerozbehli sa preč. Nie, oni zostali na mieste, paralyzovaní hrôzou filmovali ďalej a komentovali videné mantrou zmaru. Oh my God, oh my God! Nebola to sranda ani zábava, naopak, bolo to skutočné. Monštrum je také isté. Rovnako silné, len neskutočné, číra fikcia, a preto sranda a zábava. Nie do popuku, nie humor, sranda a zábava v tom zmysle, že o nič nejde, lebo vieme, že sa dívame na bezpečnú fikciu filmu, len veľmi presvedčivo urobenú, ozajstnú. Preto zábava, uveriteľná, presvedčivá lož, zato mimoriadna. Monštrum naozaj pokladám za film mimoriadnych kvalít, postavený je totiž na našej voyeursko-patologickej fascinácii rozkladom, deštrukciou, zánikom. Apokalypsa potrebuje divákov, možno preto máme v sebe čosi, čo nás núti nechať kameru zapnutú, aj keď fakt ide o život. Respektíve práve vtedy. Hraničné situácie, v ktorých sa krehké hranice „normálnosti“ už rozpadli, ale ľuďom to ešte nedošlo, lebo jednoducho nemajú kedy to premyslieť. Preto má domáce video z apokalypsy taký obrovský divácky potenciál. A úspech.

Tam, kde pri Záhade Blair Witch človeka obstúpil skutočne tváriaci sa strach, nastupuje v Monštre skutočne tváriace sa napätie, emócie vybičované do tej miery, že divák v kine prestane vnímať čas. Nie čas reálny, čas filmový. Kamera beží takmer neustále, ak čosi chýba do komplexného obrazu, tak len fragmenty. A po kine človeku dôjde, že do sotva poldruha hodiny bolo stlačených hodín šesť, sedem, osem a čosi sa počas nich stalo. Príšera zdemolovala Manhattan, jasnačka, stalo sa však aj to (a to je, dovolím si tvrdiť, dôležitejšie), že postavy, ktoré v tom príbehu končia, sú iné, ako boli na začiatku. Vo všetkom zhone a napätí odohral sa normálny príbeh s dejom, nielen s obrázkami.  

Preto je Monštrum stále v prvom rade výborne urobený film. Sofistikovaný, lebo pri všetkej hre na naozajskosť režisér nezabudol, že ozajskosť by sa nám zdala nekonečne nudná už po polhodinke. Monštrum sa tvári ako amatérskou kamerou ručne urobený záznam z večierka, ktorý sa zhodou okolností koná v deň, keď mesto postihne katastrofa. Tá, samozrejme, večierok naruší, avšak osoba poverená urobením záznamu pokračuje. Žiadny iný obraz v tom filme nie je, žiadna iná kamera, žiadny iný uhol pohľadu, nič, čo by túto ilúziu akokoľvek formálne narušilo.

Počujem a súhlasím, musí to byť nekonečné nuda. A naozaj, ak by sa takéto čosi prihodilo, záznam by bol nekonečne nudný, bolo by to jednoducho len domáce video s príšerou, zaujímavý možno päť, desať minút – ako amatérske zábery z pádu Dvojičiek. Dívať sa na ne hodinu a pol by bolo za trest.

Že nie je, to preto, že hoci Monštrum z hľadiska formy nikdy nenaruší ilúziu realistickosti, z hľadiska obsahu je len ilúziou so všetkým, čo má ilúzia mať, teda s postavami a prostredím so zápletkou, rozvinutím i rozuzlením, a tak ďalej, dokonca nechýba rytmus stavby príbehu, hoci ten najjednoduchší, v ktorom dynamické pasáže striedajú pasáže statické. Kde je teda to kúzlo? No predsa v tom, že to fakt vyzerá ako autentický amatérsky záznam, ktorý ak si aj spochybníte, tak až po filme. Keď sa to rozbehne v kine, nemáte šancu.          

Niektorým ľuďom bolo zle, fyzicky zle, ručná kamera ani na chvíľku nespočinie na statíve, neoddýchne si a ak aj má funkciu stabilizátora obrazu, nik sa neunúval s jej spustením, takže jedinci s nízkym tlakom, ktorí naozaj trpia nevoľnosťou, či už v spomenutom autobuse, či v aute, či na húsenkovej dráhe, alebo kdekoľvek, kde to s vami trochu myksľuje, začínajú reálne trpieť. Obraz, ako sa trasie, ako ozajstne to vyzerá im začína pôsobiť skutočné žalúdočné problémy. Trpia, ich zážitok je teda ešte silnejší, na hraniciach znesiteľnosti. Napriek tomu sa z kina neodchádza, to až v momente, keď už človek, ktorému je zle, potrebuje sprievod, lebo sám už by to neustál. Chcel vydržať, ale už sa nedalo, telíčko nedovolilo.

Zhodou okolností v deň, keď som videl Monštrum, účastnil som sa v tej druhej práci vedeckého seminára o interaktivite vo filme. Riešilo sa tam, ako film už zo svojho fundamentu nemôže byť interaktívny a ako každé zdanie interaktivity rieši miera diváckej dištancie. Všetko, čo sa na tom seminári povedalo, platí aj pre Monštrum, akurát nemožnosť interaktivity už nebola taká presvedčivá. Lebo teória tu narazila na prax, na skúsenosť a na úrovni konkrétneho diváckeho zážitku znova prehrala. Áno, film ako taký nie je, nemôže byť interaktívny, len sa takým môže zdať. V niektorých prípadoch je to však úplne jedno.

Monštrum je také,

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [2]