Vyzmizíkované

Oskar otvoril oči a zistil, že sedieť s kŕčovito vyrovnaným chrbtom už nevydrží. Znesiteľne sa fyzicky týrať bolo však vždy lepšie, než mať masochisticky pred očami priečinok s Neodoslanou poštou a jasne vidieť celú hystériu okolo toho nešťastného mailu.

Keď prišli tieto stavy, zvykol myslieť na minulosť. Bolo to babské a trápne, ale iba tak sa zas dokázal zlepiť do funkčného stavu. Skoro ku každej zlej veci, akú kedy zažil, vedel nájsť nejaký predobraz, hlavne z detstva, čo bol síce dobrý blud, ale na chvíľu pomohol.  

Aj teraz. Čítal si pár viet, ktoré smolil celú minulú noc, a cítil sa ako prvý deň na základnej škole. Od siedmej ráno vtedy trčal v družine, sám a v rohu, a keď sa o jednej dostal na vyučovanie, lebo ZŠ mala toľko detí, že museli chodiť ráno aj poobede, bol smädný, hladný, chcel sa uložiť ku škaredým zeleným kachliam vzadu v triede a zobudiť sa až doma, pred krupicovou kašou. Namiesto toho žmolil smutnú oschnutú rajčinu, čo mu jediná ostala z desiatej: chutila ako krepový papier z nástenky, tak ju bez výčitiek poslal do erárneho kovového koša.

- Kto zahodil ten rrrajčiak? bola historicky prvá veta učiteľky, keď vyfľusla žuvačku, naštartovaná začať nový život svojim jubilejným desiatym prvákom. Nález v smetiaku zmenil smer jej koncepcie. 

A Oskar, idiot, sa priznal. Chcel namietnuť, že u nich doma sa hovorí maximálne tak paradajka, aj to len zo slušnosti, keď príde návšteva z Bystrice, ale súdrrružka Rrrajčiaková rodinnú etymológiu neocenila a na všeobecné pobavenie donútila Oskara rajčinu, rovno z koša, zjesť. Keď potupne prehĺtal kusy, ktoré mu pripomínali kanál pod ich domom, bolo mu jasné, že sem viac nepríde.

- RAJČJAK - napísala okolo Vianoc na jeho stranu lavice Katka, prehnane ambiciózna a prehnane tupá spolužiačka, ktorú k nemu Rrrajčiaková motivačne usadila. Ignoroval to, lebo keď zistil, že do školy sa jednoducho chodiť bude, začal mať na háku všetko. Okrem telesnej. Telocvičňa bola izolovaný priestor, v ktorom na neho ťažkotonážna Rrrajčiaková v desivej teplákovej súprave nedočiahla.

Medzi deťmi bol len jeden malý človek, čo pri každej príležitosti nevyťahoval rajčinovú blamáž. Monika, na ktorú padla rola triedneho debilka, vyzerala divná: väčšinou nehovorila, iba kývala hlavou, rýchlo a trhane, ako keby si z nej striasala napadané listy. Nešlo jej ani čítanie, ani počítane, a na rodičovskom sa hovorilo, že patrí do pomocnej školy. Jej mama, s bradavicou na nose, čo raz niekto určite vyhodil pri mletí mäsa, si rýchlo a trhane, ako keby striasala napadané listy, vydupala, že dcéra ostane tam, kde je. Monikinho otca Oskar nikdy nevidel, ale keď ju niekedy ráno sledoval, zaseknutú a s rukami na spánkoch, vedel si ho predstaviť. Podľa toho svojho, čo robil doma cirkus skoro v rovnakých termínoch, v ktorých Monika chodila do školy o trochu bledšia než inokedy. Aj keď v niečom nevysvetliteľnom Oskara strašne odpudzovala, jediný zo všetkých sa z nej nesmial. Bol rád, že je, lebo vďaka nej mohol byť o niečo vyššie nad triednym dnom. Nikdy jej to nepovedal, aj keď často chcel. 

Časom Oskar vynašiel systém, v ktorom úspešne filtroval všetko, čo Rrrajčiaková trepala. Monike zas život zachraňovali pamätníky: jej staršia sestra do nich celej triede kreslila nádherné obrázky. Kus neznámeho zvieraťa v ostro krikľavej dúhe, ktorý venovala Oskarovi, pripomínal mŕtvu konskú hlavu v posteli nejakej postavy z Krstného otca. To však Oskar zistil až oveľa neskôr; vtedy sa mu tie gýče ako peklo páčili a s úžasom sledoval, kam až pre ne dokáže kolektív neznášané dievča dohnať.

V týchto okolnostiach prišiel do módy zmizík. Malý zázrak priniesla snaživá spolužiačka Katka a pri prvom diktáte, s plniacimi perami a naostro, ním opravila všetko, čo sa jej podarilo napísať správne. Presne v tých istých okolnostiach sa v triede definitívne uzavrel Monikin prípad. Mali práve prvouku, Rrrajčiaková zmotávala niečo o malviciach a Oskar si lietal vo vlastnom, keď triedu omráčil mäkký mazľavý smrad. Jeho ložisko sa rýchlo lokalizovalo: bolo to prvýkrát, čo sa Monika posrala. Otrasená Rrrajčiaková, ktorá vo svojej pedagogickej kariére takej veci čelila premiérovo, prijala Katkin obetavý návrh postarať sa o Moniku a rezignovane sledovala hulákajúcu triedu. Keď neskôr Katka prizdobovala pucovanie ponižujúcimi detailmi, Oskar cítil, že by mal Monike pomôcť, ale netušil ako.

Pred koncom roka mal Oskar dobrú náladu. Bolo jasné, že vyfasuje vysvedčenie a dovi, škola nikdy viac, a to robilo veci peknými a hladkými. Ako na poslednej hodine telesnej, keď si Rrrajčiaková vymyslela súťaž pohybových aktivít. Oskar sa šplhal, skákal po lavičke, klikoval a kým väčšina triedy fučala, on si naboku s pasiou hádzal šestky. Vo finále mu Rrrajčiaková udelila príšerne umelý odznak zdatnosti, ktorý vzápätí spláchol v záchode a spokojne zmorený sa odvliekol do triedy. Už keď otvoril dvere, bolo jasné, že niečo príde. Kráčal uličkou na miesto a cítil pichajúce oči spolužiakov. Zastavil pri svojej lavici. A bolo to tam. Niečo cudzie. Peračník. Monikin: niekto ho cez prestávku dal k jeho veciam. A s ním aj celú ju. Posratú Moniku, čo sedela sama pri kachliach a už ani pamätníky jej nepomohli. Nemú Moniku, ktorá bola skoro ako on a ten istý on jej aj rozumel. Lenže nie teraz, keď s ňou mal sedieť. Pod tými chladnými pohľadmi a v tichu, keď všetkým tiekli sliny, čo bude ďalej.

S nazbieranou silou, ktorá by mu vyhrala kolekciu odznakov zdatnosti, pleskol zrazu Monikin peračník o zem. Cítil trhnutie v ramene, vrcholiacu zúrivosť a ani sekundu nepochyboval, že robí dobre. Niekomu padol z otvorených úst kus paštéty Pionier a tupá Katka vystrašene cúvla. Všetci sa chvíľu báli; len Monika, ticho a s očami v čiarach linolea, ako usilovná včela trhavo zbierala krátke ceruzky a obedové lístky rozflákané po celej triede. Zamrznutý Oskar ju sledoval, malú a zavŕtanú do zeme: zrazu si chcel byť istý, že tá spúšť sa nikdy nestala. Keď už zas znova vnímal, bolo po zvonení, prišla Rrrajčiaková a začala hovoriť o jabĺčkach v podmnožinách. Oskar jasne chápal všetko, čo sa stalo a túžil po Katkinom zázračnom zmizíku.

Presne takýto obraz prišiel ráno po tom naozaj zlom nápade s mailom. Skoro ako vtedy v triede Oskar teraz cítil, že sa v niečom obrovsky sekol. Najradšej by všetko vyzmizíkoval: tak, aby nič nenapísal a ten mail nikdy nebol. A hneď potom by zmizol seba.