Nejaký problém s Rumunskom?

Idem do rumunského obchodu, hovorieva niekto známy cestou do samoobsluhy na vedľajšej ulici. Chabé zásobovanie predajne, neochotu personálu a vlastne celkový dojem odkazujúci na dobu spred dvadsiatich rokov si ten človek stotožňuje s Rumunskom, kde v živote nebol. Ja takisto, možno aj preto mi atmosféra obchodu odvtedy, čo sa tam raz dve predavačky v bielych plášťoch spontánne roztancovali na dychovku z rádia, vzdialene pripomína skôr rukopis Formanovej českej tvorby.

Nestretávam sa s tým síce na každom kroku, ale občas sa niekde objaví: porovnanie našej krajiny s Rumunskom, pričom ukazovatele bývajú väčšinou ekonomické, spoločenské, politické, alebo iné. V nejakom rebríčku sme na chvoste tesne pred Rumunskom, v inom si nás dokonca dovolilo preskočiť. Pre úplnosť musím povedať, že raz som sa jednej skvelej tanečnice pýtala, na akej zahraničnej škole ten súčasný tanec vyštudovala, a ona že predsa na tej v Bukurešti a potom som sa už len cítila trápne.

Ak by som všetkým ekonomickým, spoločenským, politickým, alebo iným ukazovateľom rozumela, možno sa o ne aj zaujímam. Keďže teraz by som rada rozumela hlavne filmom, zaujímajú ma tie. Napríklad minulý týždeň som videla jeden, po ktorom som chvíľu nemohla chodiť, sedieť, ani rozprávať. Taký presný bol. A bol rumunský.

Film sa volá 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, čo je časový údaj týkajúci sa tehotenstva, ktoré chce jedna z jeho hrdiniek umelo prerušiť. Ilegálne, keďže v roku 1987, keď sa príbeh odohráva, sú interrupcie v Rumunsku zakázané. Film teda na prvý pohľad hovorí o potrate. Klišé ako vyšité, lenže práve v spôsobe spracovania tohto motívu je jedna z viacerých jeho silných stránok. Rumunská dráma, úplne obchádzajúca moralizovanie o ne/správnosti voľby, tak nerozoberá príbeh tehotnej ženy, ale inej – tej, čo svojej kamarátke v kritickej chvíli pomáha. Zvonku ničím výnimočná študentka techniky sa tým dostane do situácií, v ktorých ju okolnosti zvlášť krutým spôsobom zomelú. Majstrovsky vystavaný príbeh tak odkrýva dych vyrážajúce momenty, silné o to viac, o čo intenzívnejšie si divák postupne uvedomuje, že v takto rozohranom príbehu sa inak zrejme stať ani nemohli.

Ich konkrétny priebeh popisovať nejdem, pretože s takou presnosťou to aj tak nezvládnem a ak by ste si film chceli pozrieť, bola by to škoda. Nebudem tiež rozoberať, že rumunská kinematografia ide teraz hore ako raketa a nielen spomínaný film dokazuje jej aktuálnu výnimočnosť. Chcem len povedať, že práve tento príbeh, ktorý vôbec nie je o potrate, ale o zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti, dokáže na jeden raz rozpitvať konkrétny individuálny osud a zároveň rozprávať vo všeobecnej rovine. A to považujem za súhru, ktorú veľmi často, a špeciálne v takej čistej podobe, nevidno. Nielen v slovenských filmoch, ale ani v českých, ani vo filmoch z desiatok iných krajín, ktoré pozerám, teda v drvivej väčšine súčasných filmov, bez ohľadu na geografický pôvod ich vzniku, aby som neskončila presne tým, čím som začala.

Ak sa človek v množstve informácií o svete dnes nechce zamotať, štatistiky a rebríčky môžu byť pomerne dobrou barličkou. Na druhej strane je možnosť z času na čas ich prevetrať, aby sa nestalo, že náš obraz napríklad o Rumunsku je od doby, keď sme tam cestovali k moru v pozamykaných vlakoch, nepohnutý. A potom sa ešte z času na čas dostať k príbehu, ktorý je tak vzácne výstižný, že pri ňom všetky kategórie a porovnávania nebudú potrebné.