Rukojemnícka dráma

Keď som so zámerom napísať tento článok oboznámila moju v niečom dospelú dcéru, povedala mi: „Ty si to chceš proste rozdať s každým z nás.“ Odpoveď, i keď len moja vnútorná, lebo na oficiálnu už moja dcéra nečaká a booomuje ostošesť, je: „Nie, ja len píšem o tom, na čo narážam. V tomto prípade, keď si odtŕham od úst pohár s pivom a znova a znova sadám s tebou do auta.“

Naše deti treba totiž neustále niekam a odniekadiaľ premiestňovať. Ich životom sa motajú Džimkovia, Timkovia, Petrisky, charizmatickí tréneri a voľný čas, ktorý treba v tomto našom veľkomeste aspoň trochu zmysluplnejšie naplniť. Takže platíte tanečné, hudobné a jazykové hodiny. Hľadáte riešenia, bojujete s časom a spánkovým deficitom, ale to už vlastne od narodenia vašich detí.

Na začiatku riešite sprievod v kombinácii s neuveriteľným časovým harmonogramom tréningov vašej plavkyne či nádejného hokejistu. Nepozastavujete sa nad tým, prečo takéto malé deti trénujú o piatej či šiestej ráno, a prečo ich vzory môžu trénovať v inú ľudskú hodinu. Za ochotného šoférujúceho rodinného príslušníka s množstvom voľného času by ste dali majland.

Organizátor súťaže, na ktorej sa vaše dieťa zúčastňuje, so stoickým pokojom vo svojom príhovore poukáže na neobjektívnosť rodičov v hodnotení vlastných detí, zatiaľ čo vy tam tíško sedíte v nedeľu o siedmej ráno s kávou a klipkajúcimi viečkami, dvesto kilometrov od vašej teplej postele a aj takýchto trénerov platíte.

Veríte, že sa vaše dieťa takto voľnočasovo čo-to priučí aj o komunikácii a vzťahoch, a vy si poviete, nech radšej tanečné partnerské konflikty a rozchody rieši teraz, na tomto fiktívnom životnom trenažéri, ako v realite a so štyrmi hladnými deťmi na krku. Priučí sa tomu, že za trefne použitý vulgarizmus sa nestrieľa. Pochopí, čo je to pevná vôľa, stres, jeho súvislosť s motiváciou, a bez problému pred súťažou vstane ráno o štvrtej, hoci inokedy len s veľkými problémami.

Nedostatok prirodzených voľnočasových aktivít a hlavne ich neatraktívnosť pre súčasné deti a mládež nás vedie k nedobrovoľnému rodičovskému rukojemníctvu. Stretávame sa s generačnými konfliktami typu „daj dieťa na niečo, upletieš si na seba bič“. Otázkou zostáva, aká je veľkosť či dĺžka toho biča v porovnaní s veľkosťou prípadných bezprizorných zväčšených zreničiek vášho dieťaťa, či nepravidelnosť vypľuvaného kruhu tlupou huliacich kreatúr pred rozmlátenou sídliskovou lavičkou. Lebo toto nám niektorým deti voziacim rodičom, bežne za tmy šoférujúcim v pyžame, chodí hlavou. Aj to, že naša generácia si vystačila s turistickými, rybárskymi, hudobnými, či tanečnými krúžkami, organizovanými pionierskymi domami a ľudovými školami umenia. Alebo sme ešte kradli Juhošom stavebný materiál na zútulnenie pivničnej klubovne zo slávneho trenčianskeho zimáku. Dosť nás zamestnal aj výlov Silviinej cvičky, ktorá akousi náhodou čľupla do suda s vápnom. Niektorí sa v polohe štvornožky plavili na polystyréne o veľkosti necelého metra štvorcového Tepličkou, snažiac sa prekonať prúd vlievajúci sa do Váhu. Invencia nám nechýbala.

Dnešným deťom to tak ako červená a žltá malinovka a rezne v nedeľu nestačí. Niet divu. Máme tu internet a strašne veľa podnetov, viac alebo menej komerčného charakteru, ktoré útočia na zmysly našich potomkov. Toto nás rodičov posúva ďalej, do pozícií taxikárov, poradcov, koučov a sponzorov. V príručnej taške nosíme už nastálo termosku s teplým čajom.

Preto si stačí len vybrať, a potom sa už isto, my rodičia, stretneme na jedinom bratislavskom diaľničnom obchvate. Ja na ňom krúžim pomerne pravidelne.