Poznám tajomstvo úsmevu Mony Lisy

Kto trafí až do Guggenheimovho múzea, pravdepodobne nepatrí k úplne laickým návštevníkom New Yorku, ktorí chcú vidieť Sochu slobody a výhľad z Empire State Building, aj keď budova je to vskutku zaujímavá. Kto si kúpi vstupenku a ide si pozrieť expozície, pravdepodobne tuší, že je v galérii toho najmodernejšieho moderného výtvarného umenia. Teda vie, že nemá čakať len klasické obrazy a že s mnohými exponátmi sa bude musieť intelektuálne poriadne popasovať.

Napriek tomu sa vraj v poslednom čase stále častejšie stávalo, že návštevníci si prišli pýtať späť vstupné, pretože absolútne nerozumeli vystaveným objektom a inštaláciám a mali pocit, že toto už skutočne nemá nič spoločné s umením. Múzeum vyriešilo situáciu zaujímavo. Namiesto toho, aby ubralo plyn a prispôsobilo sa chápaniu a konzervatívnejšiemu vkusu návštevníkov, najalo ľudí na celkom novú profesiu. Títo noví zamestnanci sa nenápadne prechádzajú pomedzi ľudí a len čo zbadajú nespokojného či nechápavého návštevníka, pristúpia k nemu, slušne sa predstavia a ponúknu mu, že ho budú výstavou sprevádzať a môžu spolu o vystavených kúskoch debatovať.

Veľmi sa mi tento nápad páči. Pripomenulo mi to zapálené diskusie v ÚĽUV-e, kde som dva roky sedela s dvoma rozhľadenými umenovedkyňami a nad drevorezbami a maľbami na skle, ktoré nám tam do komisie nosili ľudoví umelci, som absolvovala svoje neoficiálne výtvarné vzdelanie. Vďaka ich zasvätenému a úzko personalizovanému výkladu na podnikovom výlete v Musée D’Orsay v Paríži sa mi zrazu ako keby otvorilo ešte jedno oko a notoricky známe obrazy impresionistov nadobudli zrazu pre mňa celkom iný význam. Dôležité neboli tie informácie, ktoré mi podávali, tie som už predtým kdekade čítala, ale že so mnou pred každým obrazom diskutovali.

Na druhej strane som si však uvedomila, že doteraz mi bol blízky iný názor. Podľa neho by malo umelecké dielo na diváka prehovárať a pôsobiť bez toho, aby k nemu potreboval ďalší výklad, vysvetlenie, čo tým chcel autor povedať. Autor to má predsa všetko povedať výrazovými prostriedkami svojho umeleckého odboru a ak používa barličky dovysvetľovávania, niečo umelecky nezvládol. Nie sú tým pádom aj tí guggenheimovskí sprievodcovia vlastne takí dovysvetľovávači? Nie je predsa len niečo v neporiadku s najmodernejším umením, keď mu nerozumejú už ani vzdelaní návštevníci, ktorí to ešte nevzdali a stále nie sú leniví rozmýšľať nad autorovým zložitým posolstvom?

Podľa jednej z obľúbených definícií umenia kolegu Jura Malíčka umenie nie je obsiahnuté v artefakte samotnom, ale v jeho interpretácii. Podľa tejto definície aj každé tajomstvo Mony Lisy je do toho obrazu vložené umelo, vykladačmi umenia. Inak je to len obyčajný portrét, renesančný ekvivalent fotky. Z toho vyplýva, že pravé výtvarné umenie spočíva až v ochote nejakého chlapíka pristúpiť ku mne a diskutovať o pisoári či inom bizarnom predmete umiestnenom v galérii. Len teraz neviem, či medzi nami dvomi diskutérmi ešte zostal nejaký priestor aj pre samotného umelca.