Kde je vôľa, tam je veto

Čo si budeme nahovárať, všetci máme tendenciu zvaľovať svoje nečisté konanie na niekoho iného. Ak sa už fakt nenájde nikto, na koho to zvaliť, ešte vždy je možné odvolávať sa na zlé prostredie, výchovu, gény, inštinkty, na svoje druhé ja, superego, čokoľvek.

Niektorí ľudia neváhajú naštudovať si hrubé vedecké buchle, len aby ospravedlnili, prečo sa správajú nedisciplinovane, nevkusne, nemorálne, ako hovädá. Istý slávny chlapík sa takto prišiel liečiť k psychoanalytikovi z úzkostných stavov a keď sa prevalila jeho vskutku impozantná promiskuita, prišiel s elegantným zdôvodnením.

Odvolával sa na neurovedca Bejnamina Libeta a jeho preslávené experimenty zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré odhalili, že slobodná vôľa neexistuje. Libet požiadal dobrovoľníkov, aby zdvihli prst, keď sa im bude chcieť, a skontrolovali pri tom čas. Elektródami súčasne meral elektrickú aktivitu mozgu. Výsledok bol šokujúci: polsekundu predtým, ako si človek uvedomil svoje slobodné želanie zdvihnúť prst, jeho mozog už vedel, že toto želanie vznikne. V jeho mozgu nejaká elektrická aktivita – premotorický potenciál – presne predpovedala, že o chvíľu sa človek spontánne a slobodne rozhodne niečo urobiť. Akokoľvek sa zdá byť polsekundový interval medzi aktivitou mozgu a uvedomením si želania zanedbateľne krátky, nezmenšuje to podstatu zistenia – náš pocit, že slobodne konáme, je klam, výsledok nevedomých, a teda nekontrolovateľných procesov v mozgu.

Libetov sporný pokus vyvolal čulé diskusie neurológov, psychológov aj filozofov na tému slobodná ľudská vôľa. Odporcovia, napríklad filozof Michael Pauen, kritizovali, že testované osoby nemohli voliť medzi alternatívami. Preto spoločne s biopsychológom Christophom Herrmanom pozmenili Libetov experiment: Pokusné osoby mali rozhodnúť, či pohnú ľavou, alebo pravou rukou. Opäť sa na EEG ukázal motorický potenciál skôr ako vlastné uvedomenie. Žiaľ, z výsledku sa nedalo rozpoznať, ktorou rukou chcela pokusná osoba pohnúť.

Čo je to za sloboda, keď je závislá od náhody, ako majú fungovať zásady a zákony, keď je naše konanie v područí nejakých nevedomých mozgových aktivít? Zdá sa, že nové vedy nám predkladajú nové filozofické otázky, ale neponúkajú žiadne filozofické odpovede, iba rôzne vedecké hypotézy, čo sa vlastne v mozgu deje. Tie sú skutočne všakovaké, počínajúc konštatovaním, že slobodná vôľa jednoducho neexistuje, cez tvrdenie, že existuje spätná kauzalita, teda že správanie našich neurónov je pod vplyvom našich predošlých rozhodnutí, až po spochybnenie nášho vnímania času, teda že naše vedomé rozhodnutie síce predchádza nevedomým procesom, ale vnímame ho s neskorším datovaním, prípadne že náš subjektívne vnímaný čas je úplne odlišný od objektívnej časovej osi neurónových procesov.

Samotný Libet, ktorý to celé spískal, však vo svojich experimentoch pokračoval a v posledných rokoch života (pred polrokom zomrel) sa prikláňal k názoru, že predsa len slobodnú vôľu máme, i keď sa neprejavuje zakaždým. Zistil totiž, že na rozdiel od predpovedateľnej, a teda neovplyvniteľnej vôle niečo urobiť, sme schopní sa asi desatinu sekundy pred skutkom vedome rozhodnúť to neurobiť. Toto veto nebolo podnietené žiadnou elektrickou aktivitou mozgu, ktorá by ho umožnila predpovedať predtým, ako vstúpi do vedomia. Z toho teda Libetovi vyšlo, že rozhodnutie pre veto padá len vo vedomí.

Notorickí záletníci i iní ospravedlňovači budú musieť hľadať iné vedecké zdôvodnenie svojich nemorálnych činov. Libet im to zatrhol zistením, že naša slobodná vôľa možno nie je vo vedomom rozhodnutí niečo urobiť, ale rozhodne máme vždy pod svojou vedomou kontrolou možnosť nejakému svojmu neuváženému činu zabrániť.