Vrah s tvárou neviniatka

Bol to, myslím, nejaký hollywoodsky režisér alebo priamo človek, čo sa zaoberá castingom, teda výberom hercov do hlavných aj celkom vedľajších úloh do filmov. Hovoril o zásadách výberu postáv, ktoré si laik ani nevšimne, ale sú základom filmárskeho remesla a ak sa nedodržiavajú, nie je to svojské a rebelantské, ale iba hlúpe a neprofesionálne.

Jednou zo zásad je napríklad to, že do vedľajších postáv by sa nemali obsadzovať podobné, ľahko zameniteľné typy hercov. Tam, kde to nie je dôležité pre dej, treba jednoducho obsadiť čo najľahšie od seba odlíšiteľných hercov či štatistov. Ak má teda hlavná postava tri kamarátky, ktoré vo filme prehodia len zopár replík, zväčša je jedna blondínka, druhá brunetka a tretia sa nejako šialene oblieka. Dôvodom takejto povrchnej typológie nie je lenivosť scenáristov rozlíšiť charakter postáv v ich slovách a činoch, ale len to, že akokoľvek dlhý film je príliš krátky na to, aby mal divák čas podrobne si všimnúť, spoznať charakter a zapamätať si každého, kto prebehne cez plátno. Ak sa divák nevie z vedľajších postáv vysomáriť, začnú mu unikať aj veci, ktoré sú pre pochopenie filmu oveľa dôležitejšie.

Okrem dobre a rýchlo odlíšiteľných typov treba do vedľajších a najmä do úplne podružných postáv obsadzovať aj prvoplánovo klišéovité typy. Teda záporák a vrah, ktorý sa vo filme trochu poprechádza a raz vystrelí, musí na prvý pohľad vyzerať ako záporák a vrah. Ak nemá býčiu šiju a zjazvenú tvár, tak musí mať aspoň strašne zlý pohľad, vulgárny slovník a koženú bundu.

Ešte jedno zlaté pravidlo ten filmár spomínal, a to celkom opačné k tomu predošlému: ak je záporák a vrah jednou z hlavných postáv vo filme, mal by vyzerať ako totálne neviniatko. Alfou a omegou dobrých filmárov je teda obsadzovať do hlavných úloh antitypy. Hercov z toho škatuľkovania ide šľak trafiť, veď koho by bavilo byť v každom filme za dobré dievča odvedľa alebo ukrutného zabijaka a neotvoriť pri tom ani poriadne ústa. Iba najlepší herci majú možnosť vymaniť sa z typologickej škatuľky a ukázať, že s tvárou zabijaka sa dá zahrať krotký intelektuál a s tvárou svätice prefíkaná kurva. 

Keď som počúvala tieto pravidlá obsadzovania postáv vo filmoch, uvedomila som si, že vychádzajú z nášho správania v reálnom živote. Ľudí, ktorí hrajú v našom príbehu okrajové postavy, máme rýchlo zadelených podľa toho, ako vyzerajú a ako sa správajú, za dobré dievčatá odvedľa či za hnusných intrigánov. Stretávame sa s nimi príliš krátko a povrchne, aby sme mali možnosť zistiť, čo sa skutočne skrýva za ich fasádou. Nie je v ľudských silách poznať skutočnú povahu každého človeka vo svojom okolí, takisto, ako nie je v silách diváka za krátky čas v kine rozkryť morálno-vôľové vlastnosti všetkých štatistov, aby sme si ich mohli skutočne obľúbiť alebo znenávidieť. Až keď postavy zasiahnu bližšie do deja a do života hlavného hrdinu, môžeme im dať šancu presvedčiť nás o tom, čo v nich skutočne je. Nie môžeme, musíme.