Spravodajská neschopnosť neospravedlňuje

Keď sa hovorí o eštebákoch, prevažne sa tým automaticky myslia ľudia, ktorí so Štátnou bezpečnosťou spolupracovali, zväčša nedobrovoľne. V médiách sa prepierajú rôzne kauzy, kto mal aké krycie meno, na koho donášal a najmä, čo za svoje udávanie, sviňa jedna, dostával. Judášsky groš. Pravdepodobne neexistuje žiadna psychiatrická štúdia, ktorá by skúmala, čo to na tých ľuďoch zanechalo, v každom prípade ich to muselo poznačiť na celý život a to, čo si so sebou nesú, ak ešte nezomreli, je najväčší trest, aký sa im mohol dostať (o niečom podobnom píše dnes aj Fero Gyárfáš v recenzii filmu Pokánie).

Málokedy sa však hovorí o skutočných eštebákoch, teda o zamestnancoch, ktorí nešťastných Judášov vyhľadávali, prenasledovali, znepríjemňovali im život a donucovali ich k spolupráci. Až konečne Česká televízia v skvelom diskusnom programe Historie.cs zopár pozoruhodných skutočností uviedla a ak vás to zaujíma, tu nájdete skrátený prepis. Témou bola činnosť ŠtB tesne okolo revolúcie, lebo jedna vec sú dejinné udalosti, ktoré sa diali na námestiach a pred televíznymi kamerami, a druhá vec je každodenný život, spravodajská rutina, pracovné zmluvy na dobu neurčitú, dôchodkové zabezpečenie. Niežeby sa po revolúcii dialo niečo podobné, ako opisuje Peter Pišťanek v Rivers of Babylon, že by sa nejakí horliví pracovníci usadili v konšpiračnej vile a odtiaľ podnikali na vlastnú päsť záškodnícke akcie. Skutočnosť bola aj tak absurdnejšia ako Pišťankova fikcia. Podľa záznamov generála Lorenca až do generálneho štrajku ŠtB plne fungovala v starom režime. A po štrajku, keď bolo jasné, že už nepôjde udalosti potlačiť, boli distribuované zásady pre činnosť kontrarozviedky v nových spoločenských podmienkach, čo v prvom rade znamenalo infiltrovať sa do novovznikajúcich štruktúr a pokúsiť sa ich zdiskreditovať. My už sme mali slávnostný pocit víťazstva, a ŠtB ešte ani len nezačala tajne likvidovať materiály, ktoré by mohli jej pracovníkov neskôr zdiskreditovať. Opäť pripomínam, že nehovorím o agentoch, čo donášali, na tých sa prirodzene neskôr pri likvidácii dôkazov vykašľali, prípadne si ich materiály pre strýčka Príhodu dobre odložili.

Zaujímavú vec spomínala aj Petruška Šustrová, ktorá hneď po revolúcii zažila všetko ako poradkyňa ministra vnútra. Eštebáci boli prví, ktorí pocítili nielen porevolučnú existenčnú neistotu (a tým pádom boli aj prví, ktorí sa rýchlo mohli adaptovať na nové pomery), ale súčasne sa museli vyrovnať s predstavou, že práca, ktorú doteraz robili, sa už jednoducho robiť nebude – že sa ruší, lebo nie je potrebná. To údajne bolo vysoko nad ich schopnosti chápania.

Samozrejme, každá krajina potrebuje spravodajské služby. Ako však ukázala analýza situačných správ ŠtB z obdobia novembra a decembra 1989, ktorú vykonal bývalý študentský vodca Václav Bartuška, väčšina z nich bola úplne bezcenná a kvalitných informácií sa medzi nimi našlo len poskromne. Súviselo to s tým, že do revolúcie si Štátna bezpečnosť mohla dovoliť absolútne všetko a bez akéhokoľvek odporu či problémov mohla zabaviť byt na odpočúvanie či sledovanie, vyžiadať si informácie o zamestnancovi či členovi organizácie. To je však na hony vzdialené od činnosti skutočnej spravodajskej služby, ktorá musí fungovať v absolútnom utajení a nemôže počítať s tým, že ľudia budú bez reptania plniť jej želania. November ukázal obmedzenosť spravodajských schopností eštebákov.

Veľmi by sme sa však tešiť z tej obmedzenosti nemali, pretože spravodajské schopnosti nie sú to jediné, čím títo ľudia disponovali. Nehovoriac o tom, že neschopnosť tie svinstvá, čo robili, nijako neospravedlňuje.