Doslova živé a doslova zomierajúce umenie

Umenie a veda sa stretali a rozchádzali od nepamäti. Stredovekí alchymisti boli vedcami i umelcami v jednej osobe a ich poznatky sa uchovali skôr v obrazových a priam landartových hádankách než v jednoznačne interpretovateľných zápisoch. Hildegarda von Bingen sprostredkúvala svoje metódy liečenia v básňach a piesňach. Leonardo da Vinci bol skvelým autorom sci-fi, i keď svoje vízie budúceho pokroku častejšie kreslil než písal. Goethe rovnako vážne ako básne bral aj prírodné vedy, veľa času venoval výskumu podstaty vnímania farieb. A potom Mary Shelleyová vytvorila negatívny model vedca nezvažujúceho následky svojich pokusov vo Viktorovi Frankensteinovi.

Moderná vedecká fantastika predbieha vedu a jej aplikácie
Romány, ktoré pod názov moderná vedecká fantastika zahrnujeme, obvykle zobrazujú vízie viac či menej vzdialenej budúcnosti, sformovanej využívaním dnes neexistujúcich, často ťažko predstaviteľných technológií. Obvykle sú to vízie pochmúrne. Viera Julesa Verna v jasnú budúcnosť prostredníctvom vedecko-technického pokroku bola zriedkavou výnimkou. Sci-fi literatúra zvykla byť preventívnym „zlým svedomím“ vedcov. V prostredí sci-fi vznikali antiutópie typu Prekrásneho nového sveta Andrewa Huxleyho, 451 °Fahrenheita Raya Bradburyho alebo Čapkov R.U.R. Tie príbehy boli varovaním. Vykresľovali, kam by sme sa mohli dostať, ak nebudeme dostatočne opatrní. V tejto línii pokračovali aj fantasy príbehy ako Dickov „Snívajú androidi o elektrických ovečkách?“ alebo Gibsonov „Neuromancer“, „Trávnikár“ Stephena Kinga či „Divné dni“ od Kathryn Bigelowej. Autori zazreli budúcnosť, a nebola žiarivá. Varovali pred možným využitím nových technológií, ktoré by neboli ani príjemné, ani prínosné. Umelci, ktorí siahali po technike ako prostriedku tvorby, siahali skôr do minulosti než za prah budúcnosti. Jean Tinguely alebo Luginbühl sa hrali s mechanikou skôr z devätnásteho ako z konca dvadsiateho storočia.

Umelci sa zahľadeli do najnovších biotechnológií
V posledných dvoch desaťročiach sa situácia mení. Vynára sa nový umelecký žáner. Umelci sa zahľadeli do najnovších technológií, ktoré dokážu meniť alebo aspoň využívať priamo živú hmotu. Používajú ich ako prostriedok umeleckej tvorby a ich diela tak aj doslovne často žijú svojím vlastným životom. Transgénne baktérie Joea Davisa alebo Eduarda Kaca, Kacove transgénne rastliny, myši a ryby by sa uplatnili aj na vlastnej voľnej nohe mimo galérie či laboratória. „Napoly živé jedlo“ či napoly živý kabát z kože austrálskej skupiny Symbiotica potrebujú na prežitie zložitú umelú podporu, sú však dielom, ktoré nevybledne, nezapadne prachom, nezošúverí sa, ale doslovne zomrie, keď jeho podmienky prestanú byť optimálne.

Nadšenie sa vylučuje so skeptickým odstupom a novovznikajúce vedecké umenie sa stáva akýmsi PR agentom vedy a z nej vychádzajúcich nových, predovšetkým biotechnológií. Lenže technológie, ktoré sa vyvíjajú s oveľa väčšou rýchlosťou, než s akou je väčšina z nás schopná o nich uvažovať, by potrebovali zápornú spätnú väzbu od ľudí, ktorí sú dostatočne tvoriví na to, aby si dokázali predstaviť najkrajnejšie scenáre. Ľudí schopných podať ich vo forme, ktorá vzbudí záujem a jej obsah sa tak má šancu dostať medzi ľudí. Keby umenie na to rezignovalo, budeme potrebovať rovnocennú náhradu. Zatiaľ žiadnu nemáme.

Vedci, umelci a ďalší ľudia medzi nimi
Vedci a umelci sa od nepamäti stretávajú a rozchádzajú. Vedci a umelci sú ľudia s vyvinutou tvorivosťou. Je spôsob, akým narábajú so svojou predstavivosťou, rovnaký či aspoň podobný? Myslím, že nie.
Človek sa rodí nejaký a niekým sa stáva medzi ľuďmi a inými podnetmi, s ktorými a medzi ktorými vyrastá. Ako sa stáva dospelým, vyberá si, čomu bude venovať svoj čas a námahu. Do vedy ju investujú tí, ktorí vydržia pár rokov tvrdo asketicky pracovať a ktorí aj sú ambiciózni, aj dokážu na naplnenie svojich ambícií nejaký ten rok počkať. Umelci potrebujú menej výdrže, zato viac fantázie a širší, i keď plytší rozhľad. A áno, sú ľudia, ktorí sú niekde medzi tým a sú ľudia, ktorí robia čosi, na čo sa nehodia optimálne, a aj tak sú úspešní v tom, čo robia, i v tom, ako narušujú navrhnuté pravidlá. Ale pravidlá, ktoré vymedzujú len vágne, patria predsa práve do umenia a nie do vedy.

Mozog sa počas života mení. Formujeme ho tým, akým spôsobom ho používame. Ak sa povaha budúceho vedca a povaha budúceho umelca čímsi líšili, keď mali dvadsať, budú sa líšiť viac, keď budú mať štyridsať. Nielen mozgové dráhy sa sformujú tým, ako boli a neboli využívané a posilňované. Voľba kariéry predurčí aj dráhy v čase a priestore, určí, kde, kedy a koho budeme stretávať, s kým budeme tráviť čas a od koho sa necháme ovplyvňovať. Na tých cestách a s tými ľuďmi sa budú dolaďovať naše postoje a hodnoty. Vytvoríme si aj postoje k novým technológiám. Kruh sa uzavrie a veda sa stretne s umením.