Dva pohľady na horúcu tému

Horúcou témou môže byť aj horúčka. Podľa Jamesa Lovelocka ňou trpí naša Zem a nevyhnutne potrebuje liečbu. Tá, ktorú navrhuje, je témou rovnako horúcou. Chce ju liečiť jadrovou reakciou.

Gaia hypotéza
James Lovelock patrí ku kultovým postavám radikálnych a duchovne založených ochrancov životného prostredia. Tento status si vyslúžil zverejnením knihy Gaia: a New Look at Life on Earth (Oxford University Press, 1979). Svoju Gaia hypotézu sformuloval už v roku 1972. Podľa tejto hypotézy Zem predstavuje samoregulujúci sa organizmus, ktorého zložky sú poprepájané spätnými väzbami zaručujúcimi vhodné podmienky pre prežitie celku. Organizmu dal meno bohyne Zeme, i keď sám je ateistom. Trocha tým zmiatol časť svojich čitateľov, ktorí jeho teórii mylne pripisujú aj spirituálny rozmer.

Lovelockov model otepľovania je skokový nie spojitý
Zloženie a teplota atmosféry vytvárajú podmienky na rast flóry, ktorá zase spätne ovplyvňuje zloženie atmosféry a tým, do akej miery odráža slnečné svetlo, sa spolupodieľa aj na ustálení istej teploty v atmosfére. Podľa Lovelockovho modelu nastane pri prekročení 500 ppm oxidu uhličitého v atmosfére bodový zlom v množstve morských rias. Ich rozpad zapríčiní uvoľnenie ďalšieho oxidu uhličitého a metánu a súčasne pokles schopnosti oceánov CO₂ absorbovať. Takže zlom v množstve rias bude nasledovaný podobne rapídnym, prakticky bodovým zlomom v krivke teploty atmosféry, ktorá poskočí smerom hore. Tým sa Lovelockov model líši od ostatných klimatických modelov, ktoré predpovedajú spojitý, približne exponenciálny rast teploty a navzájom sa líšia jeho strmosťou. V jeho modeli skokový prechod k inej teplote bude znamenať kolaps Gaie ako komplexného organizmu. To, čo by sa z nej stalo, by už nebolo vhodným prostredím pre väčšinu nám známych a milých foriem života vrátane nás.

Lovelock vo svojej novej knihe The revenge of Gaia nepoužíva rovnice. Rozpráva o svojom modeli jazykom prístupným každému maturantovi, ktorý nepreflákal roky školskej dochádzky. Rozpráva o tom, čo s čím ako súvisí. Vzťahy, ktoré popisuje, dávajú zmysel a môžu byť reálne. Rozhodnúť, nakoľko sa blížia k pravde, je bez analýzy rovníc, ktoré samotný model tvoria, mimo možností čitateľa. Zaujímavé sú však nasledujúce kapitoly, v ktorých Lovelock analyzuje riešenia navrhované inými a ponúka vlastné.

Argumenty proti väčšine alternatív k tepelným elektrárňam
Ak chceme problém Gaie vyriešiť, nesmieme sa priblížiť kritickej hodnote koncentrácie CO₂, ktorou je oných 500 ppm. Dnes je približne 400 ppm a ak bude rásť dnešným tempom, dosiahne kritický prah okolo roku 2045. Hlavným producentom CO₂ je výroba energie. Lovelock prináša argumenty proti väčšine alternatív k tepelným elektrárňam. Biopalivá podľa neho kladú neprimerané nároky na obrábanú plochu. Jej spaľovanie navyše narušuje uhlíkový cyklus Gaie. Veterné elektrárne majú nepriaznivé účinky na svoje okolie a nimi vyrobenú energiu nedokážeme uskladniť na časy bezvetria. Získavanie slnečnej energie je v súčasnosti príliš drahé a ani ju nevieme efektívne skladovať. Vodík je explozívny a nevieme ho bezpečne transportovať.

Neškodné atómové jadrá
Podľa Lovelocka je najperspektívnejšia energia ukrytá v atómových jadrách. Dnes ju získavame zo štiepenia ťažkých izotopov prevažne uránu. V budúcnosti by sme ju snáď mohli získavať fúziou jadier vodíka na hélium, ako to robí Slnko. Fúzna elektráreň by neprodukovala rádioaktívny odpad. Súčasné štiepne elektrárne ale nemajú dobrú povesť. Podľa Lovelocka to voči nim nie je slušné, veď stoja proti svojim kritikom z rôznych environmentálnych organizácii ako Dávid proti Goliášovi. Poznajúc prostriedky a možnosti oboch strán nielen na Slovensku, musím sa pousmiať. Jeho ďalšie argumenty sú menej zábavné. Píše o neškodnosti havárií jadrových elektrární. Na dôsledky černobyľskej havárie podľa neho zomrelo 75 ľudí. Odhady rôznych komisií pracujúcich pre OSN alebo Medzinárodnú komisiu pre atómovú energiu hovoria o štyroch až deviatich tisícoch.

Fantastické technické riešenia nepočítajú so zlyhaniami ľudí
Pre Gaiu je podľa neho zľahka zvýšená rádioaktivita prínosná a odpad, ktorý je v koncentrovaných peletoch nebezpečný, by rozptýlený v prírode bol úplne neškodný. Ponúka na tento účel aj svoju vlastnú záhradu. Kde ale zoberie ďalšie rozptylové plochy? Budú si ich elektrárne prenajímať od vlastníkov? Rádioaktívne pozadie na nich sa zvýši – možno málo, ale zvýši. Ak ochorie na rakovinu niekto, kto tam žije, kto a ako dokáže alebo vyvráti súvis?

Plutónium, ktoré je tiež produktom štiepnych elektrární, je v jeho interpretácii novou sľubnou zásobou energie. Iste, ale je aj príťažlivým produktom pre teroristov. Práve kvôli nim sú aj perfektne a bez havárií fungujúce jadrové elektrárne potenciálne nebezpečné. Lenže Lovelock uvažuje len o technických možnostiach a nemožnostiach. Zlyhania ľudí súčasťou jeho projektov nie sú. Zato ich súčasťou sú až fantazijné technické riešenia. Prebytočný oxid uhličitý navrhuje skladovať vo vyčerpaných ložiskách zemného plynu. Znižovať teplotu Zeme navrhuje vypúšťaním oxidu siričitého do stratosféry, aby sa tak znížil vplyv slnečného žiarenia. Navrhuje syntetizovať jedlo z oxidu uhličitého, dusíka a síry. Získame tým plochy, ktoré nebudeme musieť obrábať, ale budeme ich môcť vrátiť Gaii do jej samoregulujúceho rastlinného systému.

No a napokon navrhuje okamžitý organizovaný ústup ľudstva z našej dominantnej pozície v prírode. Jeho súčasťou má byť plánované zníženie počtu ľudí – jednak znížením pôrodnosti, jednak zvýšením úmrtnosti, inak povedané obmedzením zdravotnej starostlivosti.

Zachrániť ekosystém Zeme bez ohľadu na človeka
Na prvý pohľad by človek povedal - aha, kam až radikálny ochranca životného prostredia môže dospieť. Lenže Lovelock nie je mladý dravý radikál. Lovelock je poctivý prírodovedec, anglický gentleman zo starej školy. Na jeho škále hodnôt je najvyššie jeho skúmanie a jeho Gaia. Neuvažuje o tom, ako sa ním navrhované riešenia hodia do škály hodnôt európskej alebo inej civilizácie. Jeho prístup sa približuje ideálu, požadovanému mnohými: čistej vede nezaťaženej vnútornými predsudkami bádateľa. Blíži sa ideálu abstraktnej bezhodnotovej vedy, vedy, ktorá neslúži nikomu - žiadnej ideológii, vedy, ktorá sa iba snaží dopátrať Konečnej Pravdy. I keď je ideálom mnohých, zriedkavo je možná a zriedkavo je žiadúca. Vedecké skúmanie je súčasťou života spoločnosti, je súčasťou kladenia otázok a hľadania odpovedí a čím bližšie má k praktickým aplikáciám, tým viac napokon isté ideologicky podfarbené smerovanie spoločnosti podporí. Ak sa aj Lovelock pomerne úspešne odosobní od problémov spoločnosti, privádza ho to k záverom ťažko akceptovateľným – napríklad k návrhu znížiť starostlivosť venovanú starým ľuďom, pretože príliš energeticky zaťažuje Gaiu. Dostáva sa tým na stranu ideológie niektorých extrémnych smerov v ochrane životného prostredia, ktoré chcú zachrániť ekosystém Zeme bez ohľadu na to, do akej miery bude jeho budúcou súčasťou človek.

Globálna zmena klímy je obrazne i doslovne horúcim problémom dneška. Prvým krokom k riešeniu akéhokoľvek problému je uznanie jeho existencie. Druhým krokom je pochopenie jeho podstaty a vyvodenie správneho záveru. Tretím krokom je aktívny skutok, ktorý zo záveru vyplýva. James Lovelock patrí k tým – treba povedať, že mnohým – prírodovedcom, ktorí nepochybujú o existencii problému globálneho otepľovania. Vo svojej knihe navrhol zaujímavé vysvetlenie jeho podstaty, ktoré nie je v rozpore s prácami Medzinárodného klimatologického panelu, a

Ľuba Lacinová  viac od autora »