Čo majú spoločné matriošky a šúpoľové bábiky?

Viete, čo majú spoločné matriošky a šúpoľové bábiky? Ak si myslíte, že v oboch prípadoch ide o ľudové umenie, o prastaré ľudové hračky, o dôkaz umu, fortieľu a zmyslu pre krásu našich resp. ruských predkov, tak ste vedľa jak tá jedľa. Ale triafate sa v tom, že o oboch týchto veciach panuje u nás a v Rusku podobný idealistický mýtus.

Matrioška so šúpoľovou bábikou majú spoločné to, že oboje sú výtvorom profesionálneho umelca nedávnej minulosti a po uvedení na trh zľudoveli. Ľudovým umením sú síce inšpirované, ale len veľmi okrajovo.

V prípade šúpoľky bola inšpiráciou len písomná zmienka v odborných prameňoch, že slovenské matky kedysi zhotovovali pre svoje deti jednoduché bábiky, ktoré mali telo zo šúpolia. To inšpirovalo v roku 1957 (!) výtvarníčku Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) Kamilu Rauchovú-Ryčlovú, aby zo šúpolia vytvorila nielen telo, ale celú bábiku. Na prelome 50. a 60. rokov sa stala veľkým hitom a jej výroba sa masovo rozšírila aj mimo ÚĽUVu. Keď som o tom pred dvoma rokmi písala do .týždňa, netušila som, že prekvapivo podobný osud má aj ruská matrioška. O nej som sa dočítala v úžasnej a beznádejne vypredanej knihe britského historika Orlanda Figesa Natašin tanec, Kulturní historie Ruska. Vymyslel ju výtvarník Sergej Maljutin v roku 1891 na základe zákazky ruského rodu Mamontovových, ktorí si priali vyrobiť ruskú verziu japonských vkladacích bábik. Do konca deväťdesiatych rokov získal tento výrobok takú obľubu, že ročne sa ich vyrábalo niekoľko miliónov.

Záujem o výrobu v ľudovom štýle a o ľud ako taký bol u nás v devätnástom storočí súčasťou formovania národného povedomia. V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia išlo o niečo celkom iné, ale to sem teraz neťahajme. V Rusku, napokon ako všetko, to nadobudlo mamutie rozmery. Intelektuálna mládež v lete roku 1874 opustila moskovské a petrohradské školy a vydala sa na vidiek, kde chcela začať nový život s ruskými vidiečanmi. Len niekoľko z nich v živote vôbec kedy videlo dedinu, zato všetci si ju svorne predstavovali ako harmonickú komunitu, žijúcu na rozdiel od skazených mešťanov v pravde, láske a svornosti. Chceli vidieku priniesť vzdelanie, uvedomenie, ekonomický rozkvet a nájsť prirodzeného spojenca pre svoje revolučné myšlienky. Žiadneho ušľachtilého divocha nenašli, ideály v tvrdom náraze na realitu postupne stratili a džina, ktorého svojimi revolučnými myšlienkami vypustili z fľaše, sme si odtrpeli aj my.

Je zvláštne, s akou železnou pravidelnosťou ľudia, ktorým sa dostane čo len trochu vzdelania a civilizačného blahobytu, týmto všetkým začnú pohŕdať a stále noví bojovníci podľahnú klamu, že len prírodný, obyčajný, jednoduchý či priam primitívny človek žije správnejšie, lepšie, šťastnejšie, krajšie. A samozrejme, aj umenie, ktoré tvorí, je ozajstnejšie. Hoci mu s tým občas trošku musí pomôcť profesionálny výtvarník, ktorý sa potom nestačí čudovať, čo za obludné variácie jeho artefaktu dokáže potom citlivý ľud vyprodukovať.