Na ceste k Libanonu?

V priebehu posledného týždňa, počas ktorého opozícia postavila Fica pred výber medzi Lisabonskou zmluvou a tlačovým zákonom, sme si opäť mohli vyskúšať, čo je to „obmedzená suverenita“. Kľučky si v Bratislave podávali kadejakí euroúradníci a dookola prízvukovali všetkým našim politikom zľava doprava, že nech bude verdikt NR SR o reformnej zmluve akýkoľvek, musí byť nevyhnutne kladný. Najzábavnejší bol šéf eurosocialistov Hannes Swoboda, ktorý vyhlásil, že po tomto si už Dzurinda nebude môcť robiť nádeje na žiadny európsky post. Nuž, hádam to predseda SDKÚ nejako prežije.

Naši traja najvyšší ústavní činitelia na čele s tým, ktorý nikomu nechcel robiť pudlíka, nás zatiaľ vytrvalo strašia, že ak sa opozícia nespamätá a nedodá hlasy, spustí na nás Brusel bližšie nešpecifikované hromy-blesky. Dokonca si podľa Pašku máme začať pripravovať dva pasy. Strážca svojstojnosti Ján Slota pôsobí spolu s otčimom samostatného Slovenska Vladimírom Mečiarom až smiešne. „Eurohujer“ je v súvislosti so snaživosťou, ktorú obaja najnovšie predvádzajú, slabým slovom.

Najviac však bavia voliči koalície i opozície, ktorí v internetových diskusiách vyjadrujú zdesenie nad možnosťou, že by Slovensko mohlo, nedajbože, vybočiť z radu a urobiť niečo v Európe unikátne – odmietnuť zmluvu, ktorá je nevýhodná tak pre nás, ako aj pre občanov iných členských krajín. Lokajstvo a predposratosť sú nám zjavne blízke. 

Lisabonská zmluva – grandiózny podvod na občanoch
Vláda chcela Lisabonskú zmluvu, ktorou sa nahrádza skrachovaná euroústava, schváliť bez veľkých debát čo najskôr a takmer až konšpiračne. Veľmi dobre vedela, prečo. Celá problematika je mimoriadne náročná a je zrejmé, že ani drvivá väčšina poslancov, ktorí chceli za zmluvu oduševnene hlasovať, nie je oboznámená s jej obsahom (Boh vie, že niektorí z nich možno ani nevedia, kde leží Lisabon).

Celá vec sa však dá vyjadriť aj jednou vetou: Lisabonská zmluva so sebou prináša masívny presun politickej moci. Presun v trojakom zmysle:
1. Presun moci z národných štátov na nadnárodné centrum v Bruseli.
2. Presun moci prostredníctvom nových hlasovacích mechanizmov od menších krajín, ako je Slovensko, k väčším krajinám, ako je Francúzsko alebo Nemecko.
3. Ďalší presun právomoci vytvárať normatívne právne akty z legislatívy (reprezentovanej národnými parlamentmi) k exekutíve (ktorú reprezentuje Európska komisia a Rada ministrov), čím sa dramaticky narúša princíp rovnováhy medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou.

Tento právny paškvil de facto degraduje národné štáty na úroveň vyšších územných celkov a z Európskej únie vytvára jeden štát pod kontrolou Nemcov a Francúzov. Treba dodať, že štát, ktorý už ďalej nie je parlamentnou demokraciou, ale ríšou byrokracie, pod vládou novej záujmovej kasty nadnárodných politikov a úradníkov, bez vzťahu k skutočnému suverénovi – občanovi členských krajín.

Za chrbtom ľudí sa tu chystá gigantický politický podvod, aký snáď nemá v dejinách Európy obdoby. A poistkou má byť jednak nejasný jazyk, ktorý je aj na právny dokument mimoriadne neprívetivý. Spolu s formou medzinárodnej zmluvy, tak aby sa pokiaľ možno vylúčila možnosť národných referend. Keď niekto nesúhlasí s myšlienkou „stále tesnejšej integrácie“, povolá sa na neho ochranka ako na túto skupinu europoslancov. Alebo skončia ako tento britský europoslanec EPP-ED, ktorého ľudovci vyhadzujú z frakcie, lebo poukazuje na paralely medzi dianím v EP a Hitlerovým zmocňovacím zákonom z roku 1933.

Rozmenené na drobné
O zmienených troch bodoch sa dá napísať veľa. Možno ste napríklad začuli, že Lisabonská zmluva v skutočnosti posilňuje národné parlamenty namiesto toho, aby ich oslabovala, ako tvrdia odporcovia zmluvy. Koniec koncov, zhodnú sa na tom Pál Csáky aj Boris Zala. Lenže právomoci, ktoré sú národným parlamentom zmluvou priznávané, sú všetky v rovine „dohliadania“, „spoluúčasti“, „podieľania sa“ alebo „spoluvykonávania“.
Inými slovami, národné parlamenty poslušne kráčajú smerom určeným nadnárodnými orgánmi. Výnimkou sa zdá byť možnosť tretiny národných parlamentov napadnúť návrh Európskej komisie, ak by mali dojem, že odporuje princípu subsidiarity. Lenže háčik spočíva v tom, že tak musia urobiť do ôsmich týždňov. Vie si niekto predstaviť, že sa za taký krátky čas dá dohromady deväť parlamentov? A keby aj, EK nemusí námietku akceptovať.

Skrátka, celý dokument je stavaný tak, aby všetky národné kontrolné mechanizmy boli bezzubé. Lisabonská zmluva je majstrovským dielom právnickej kamufláže. Je to jedna veľká potemkinovská dedina, ktorá na jednej strane predstiera kontrolné mechanizmy, kde žiadne nie sú a zakrýva fakty, ktoré sú zjavné – napríklad tým, že explicitne nepomenúva svoje štátne symboly, aby nedráždila Európanov. Aj keď sa EÚ štátom na základe tejto zmluvy stáva fakticky.   

Vytvára sa priestor pre nekontrolovateľný presun právomocí z národných štátov na Brusel, pričom ustanovenia sú také nejasné, že ani právnici sa nevedia zhodnúť na tom, či ide o kompetencie v 40 alebo 60 oblastiach. Právnu istotu narúša paradoxne aj Charta základných práv. Načo je Európe ďalší ľudsko-právny dokument, keď všetky členské krajiny majú podobné listiny včlenené do svojich národných ústav a okrem toho sú zároveň zmluvnými stranami Európskeho dohovoru o ľudských právach?
Chartu spochybňuje na Slovensku jedine KDH, pre kultúrno-etické otázky. Lenže to je iba jeden rozmer kritiky, ktorú si tento pochybný zoznam zaslúži. Na jednej strane Charta zaručuje rovnosť pred zákonom, na strane druhej výslovne hovorí, že táto garancia nebráni zavádzaniu pozitívnej diskriminácie. Lenže potom sa nedá hovoriť o rovnosti pred zákonom, pretože s ňou je akákoľvek afirmatívna akcia v rozpore.

Podobne ako zaráža súhlas Slotových národniarov so zmluvou, ktorá vykosťuje Slovenskú republiku, zaráža aj eurofilstvo SDKÚ. Ivan Mikloš zjavne nemá problém s celou škálou sociálnych privilégií, ktoré Charta zavádza ako ľudské práva. Pritom zoznam garantuje, že ak by sa pravica raz vrátila k moci, ďalšie pokusy o liberálne hospodárske reformy by mohli byť vykladané ako útok na „ľudské práva“. Podľa tohto dokumentu sa za ne najnovšie bude považovať aj nárok na sociálne dávky! Briti a Poliaci vedeli, prečo si vyjednali, že pre nich Charta nebude právne záväzná.

Prorocké prerieknutie
Keď som počul Ivana Gašparoviča pomýliť sa a prekrstiť Lisabonskú zmluvu na „libanonskú“, zazdalo sa mi, že sa ho nachvíľu zmocnil akýsi zvláštny prorocký duch. Pretože táto blízkovýchodná krajina začínala ako miesto spolužitia rôznych etník či náboženských skupín a skončila v brutálnej sektárskej vojne. Osud, ku ktorému by mohla viesť aj Lisabonská zmluva.

Keď Slovensko získalo samostatnosť, jednou z veľkých výhod bolo, že Slováci stratili možnosť vyhovárať sa na druhých. Zvaľovať vinu za naše chyby na Prahu, Budapešť, Viedeň či Moskvu bolo pre nás typické. V tomto zmysle vznik Slovenskej republiky jednoznačne napomohol zretiu Slovákov ako politického národa.
Avšak stále tesnejšia integrácia nadiktovaná zhora kráča v úplnom protismere. Jedným z dôvodov, prečo väčšina národných vlád súhlasila s Lisabonskou zmluvou, je pohodlné alibi, ktoré im vytvára. „My nič, to všetko Brusel,“ môžu odteraz hovoriť politici. To vytvára priestor pre vznik vlny populizmu, ktorá môže časom zmiesť celú myšlienku európskej integrácie aj s hŕstkou jej pozitív. V horizonte rokov a desaťročí môže Lisabonská zmluva vo svojich dôsledkoch smerovať k libanonským pomerom.

Pritom by stačilo málo. Namiesto sociálneho inžinierstv

Lukáš Krivošík  viac od autora »
Vaše reakcie [48]