Vydaní napospas vulkánom

Boli časy, keď sa intelektuáli a politici trpiaci konštruktivistickou poverou zvykli realizovať najmä na ľudskej spoločnosti. Ako sociálni inžinieri sa pokúsili to, čo spontánne, organicky a evolučne rástlo celé stáročia i tisícročia – totiž spoločenské inštitúcie – pretvoriť na akýchsi ideálnych základoch v jedinom záchvate racionalistického šialenstva.

Centrálne plánovanie podnebia
Dnes je viac-menej zjavné, že veľké spoločenské utópie 20. storočia neuspeli. Avšak sociálni inžinieri sa nepoučili. Potom ako s pretváraním spoločnosti zaznamenali fiasko, našli si pre svoj ošiaľ niečo ďalšie a oveľa väčšie – samotnú prírodu. Upravovať sibírske veľtoky chcel síce aj predtým kadekto, no s dnešným hysterickým bojom proti tzv. globálnym klimatickým zmenám sa nápady kremeľských súdruhov nedajú porovnávať.

Nejde tu o ochranu životného prostredia, proti čomu sa sotva dá niečo namietať, ale o agresívnu zelenú ideológiu, v mene ktorej sa šíri panika a opäť raz je ohrozovaná naša sloboda. Pre politikov ako Angela Merkelová a mnohých ďalších ide o vďačnú agendu, lebo im umožňuje prijímať bombastické deklarácie a populárne iniciatívy, ktoré však majú účinkovať až desaťročia po odchode zmienených politikov z funkcií. Čím sú, samozrejme, nekontrolovateľné.   
Povedané slovami profesora environmentálnych vied na Virginskej univerzite, Freda Singera: „Okolo globálneho otepľovania nastúpil stádovitý inštinkt odporcov ekonomického rastu, zástancov kontroly života ľudí, vedcov zvádzaných výskumnými grantmi, medzinárodných byrokratov a všetkých, čo profitujú z obáv o vývoj podnebia. Príroda ukáže, že sa mýlili.“

Sopka pod ľadovcom? Určite ju tam dal človek!
Stále viac to aj ukazuje. Z času na čas sa totiž nájde nejaký objav alebo zistenie, ktoré celkom prirodzene vysvetlí následky pripisované globálnemu otepľovaniu. Napríklad také topenie ľadovcov v Antarktíde. Minulý týždeň bola zverejnená správa, podľa ktorej vedci objavili tristo metrov pod západnou ľadovou pokrývkou aktívnu sopku. Aj keď naposledy vybuchla niekedy v časoch Alexandra Veľkého (išlo zrejme o najväčšiu erupciu v Antarktíde za posledných desaťtisíc rokov), jej teplo vraj výdatne prispieva k tomu, že ľadovec v oblasti ustupuje rýchlosťou jeden kilometer za rok.

Vlani sa zase zistilo, že Antarktída stráca svoju ľadovú pokrývku aj pre subglaciálne jazerá, po ktorých sa ľadovce zosúvajú do mora. Tieto a mnohé ďalšie objavy napovedajú, že by sme mali byť skromnejší, čo sa týka rôznych katastrofických klimatických modelov. Je zjavné, že mnohé faktory, ktoré na vývoj klímy vplývajú, nám vôbec nemusia byť plne známe. Koniec koncov, obrovským producentom skleníkových plynov sú aj močiare, žalúdky živočíchov a podobne. Nie je vylúčené, že vplyv človeka na okolie je zanedbateľný v porovnaní s gigantickými prírodnými silami okolo nás.
Najmä pokiaľ ide o geologickú a vulkanickú činnosť. Často len dostatočne dlhá historická perspektíva nám môže plne ukázať, že ľudstvo je aj pri dnešnej technologickej úrovni extrémne zraniteľné silami, ktoré nedokážeme nijako kontrolovať, plánovať, či ovládať. Každý počul o výbuchu sopky Vezuv, ktorý v roku 79 zničil rímske mestá Pompeje, Herkulaneum a Stabie. Ale čím ďalej do minulosti ideme, narážame na ničivejšie sopečné erupcie.

Smrť civilizácie
Za posledných 12-tisíc rokov ľudstvo prešlo dlhú cestu od migrujúcich skupín lovcov a zberačov ku globálnej komerčnej civilizácii, ktorá obopína celý svet. No nešlo o kontinuálny vývoj, skôr o sériu vzrastov a následných rozkladov deľby práce a obchodu, ktorý s každým ďalším civilizačným vzostupom zahŕňal a prepájal stále väčšiu časť zemského povrchu. Prvá takáto „globalizovaná“ komerčná civilizácia existovala v bronzovej dobe a jej výbežky zasahovali až na územie dnešného Slovenska. Jej ohniskom však bola minojská kultúra na Kréte a oblasť východného Stredomoria so starovekým Egyptom a Mezopotámiou.
Okolo roku 1500 pred n. l. bola však civilizácia rozvrátená výbuchom sopky Théra v Egejskom mori. Jej explózia bola približne štyrikrát silnejšia než výbuch sopky Krakatau v roku 1883. Vzniknutá tsunami mohla mať od 35 do 150 metrov a zmietla celé severné pobrežie Kréty i s vojenským námorníctvom a obchodným loďstvom ostrova. Množstvo prachu a popola vyvrhnutého do atmosféry viedlo ku klimatickým zmenám v celej oblasti. Zníženie teplôt podľa historických prameňov pocítili dokonca až v Číne.
Minojská kultúra na Kréte však nebola zničená priamo. Skôr utrpela výbuchom sopky a zemetraseniami ranu, ktorá sa prejavila v spoločenskej rovine a viedla k postupnému zániku celej civilizácie. Krétski kňazi v dôsledku prírodnej katastrofy takpovediac stratili dôveryhodnosť, pretože sa ukázali ako neschopní zastaviť zemetrasenia a prílivové vlny. Aby sa udržali pri moci a potlačili nepokoje, zrejme privolali na pomoc Achájcov zo severu, čím bola minojská kultúra nahradená kultúrou mykénskou.

Je zaujímavé, že pozícia dnešných zástancov teórie o ľuďmi spôsobenom globálnom otepľovaní je podobná ako pozícia krétskych kňazov. Opäť prevláda arogantná pýcha vo vzťahu k možnosti človeka kontrolovane riadiť prírodné sily. Nepohodlní vedci sú zosmiešňovaní a celá environmentálna agenda slúži najmä na vytváranie strachu a priestoru pre obmedzovanie slobody a ďalšie ovládanie občanov politikmi.

Smrť ľudstva
Báť by sme sa nemali toho, čo ovplyvniť môžeme, ale toho, čo ovplyvniť nemôžeme. Výbuch Théry mohol výrazne prispieť k rozvratu civilizácie vo východnom Stredomorí, ale vulkanická činnosť, ktorá je kompletne mimo kontroly človeka, by dokázala vyhladiť aj ľudstvo ako také. V minulosti sa niečo také už skoro odohralo, keď pred asi 75-tisíc rokmi vybuchol supervulkán Toba, nachádzajúci sa na indonézskom ostrove Sumatra. Išlo o najväčšiu erupciu za posledných 500-tisíc rokov, ktorá za sebou zanechala 170-kilometrový kráter.
Energia uvoľnená pri výbuchu zodpovedala jednej gigatone TNT. Dôsledkom bola vulkanická zima a na tisíc rokov globálne zníženie teplôt o päť až pätnásť stupňov, čo bolo ešte umocnené faktom, že aj tak práve prebiehala doba ľadová. Ľudstvo vtedy takmer vyhynulo. Obyvateľstvo v Európe a Ázii bolo kompletne vyhľadené. Šesť miliárd jedincov, čo dnes obýva Zem, sú všetko potomkovia malej skupiny asi desaťtisíc ľudí, ktorí sa po výbuchu supervulkána udržali v rovníkovej Afrike a opätovne zaľudnili povrch planéty.    

Od roku 2004 sa objavujú špekulácie, že Toba, ktorú dnes zapĺňa obrovské jazero, by mohla vybuchnúť znovu. Ľudstvo sústavne sedí na sude s pušným prachom a odovzdane čaká na ďalšie zemetrasenie alebo výbuch supersopky. V tom istom čase sme pripravení podstúpiť akúkoľvek ekonomickú obeť, aby sme odvrátili klimatické zmeny, na ktoré možno ani nemáme väčší vplyv než na to, čo sa deje pod našimi nohami. Bláznivý svet!

Debata o globálnom otepľovaní v zaujímavej perspektíve.