Dobrý kráľ Václav

Václav Klaus bol v piatok zvolený na ďalších päť rokov za prezidenta Českej republiky. Duel dvoch profesorov ekonómie bol skutočne dobrodružný. Veľa sa hovorilo o podplácaní jednotlivých zákonodarcov. Skupina senátorov, ktorá chcela voliť Klausa, dostala výhražné listy s nábojnicami a podobne rozhodnutý poslanec ČSSD bol okamžite vyhodený z poslaneckého klubu.  

Komentáre na Slovensku sa obmedzili väčšinou na prejavy tichej závisti. Koniec koncov, Klaus aj Švejnar prevyšujú to, čo sa u nás naposledy dostalo do druhého kola prezidentských volieb, o celú triedu, prípadne i dve. Sem-tam niekto priateľsky našim západným susedom odporučil, že aj oni by to mohli skúsiť s priamou voľbou. Vyhli by sa aspoň všetkým škandálom, ktoré sprevádzali hlasovanie poslancov a senátorov.
Za úvahu to naozaj stojí, hoci je pravda, že u nás sa priama voľba prezidenta zaviedla najmä preto, lebo parlament by sa nikdy na žiadnej hlave štátu nezhodol. Z ústavno-právneho hľadiska na to pri právomoci nášho alebo českého prezidenta nie je dôvod. Pokiaľ ide o slovensko-české vzťahy, tam opätovné zvolenie Klausa nič nemení. Jeho manželka pochádza zo Slovenska a on sám nikdy nepovažoval za nutné robiť našej krajine mentora.

Posledný mohykán pravice a kritizovaná transformácia
Znovuzvolenie Václava Klausa je však skutočne dobrou správou, najmä vďaka jeho názorom. Český prezident je totiž posledný skutočný pravicový štátnik v Európe. Tam, kde Sarkozy a Merkelová kombinujú opatrné volanie po nevyhnutných reformách s vyložene socialistickou agendou, sa Klaus ešte stále (prinajmenšom verbálne) hlási k Thatcherovej a Hayekovi.

Málokto vie, že keď tento všestranný rakúsky učenec v roku 1992 zomrel, odložili jeho pohreb o dvadsať minút, aby sa na ňom mohol zúčastniť aj vtedajší československý minister financií. Neskôr boli niektoré Klausove transformačné opatrenia ostro kritizované inými hayekovcami, ako bol Tomáš Ježek alebo Ján Pavlík. Ich kritika sa sústredila najmä na zanedbávanie vytvárania právneho rámca v začiatkoch transformácie. Klaus sa bránil argumentom, že so spustením trhových reforiem sa nemohlo čakať na akýsi ideálny právny systém, ktorého vývoj trvá roky.
Za privysoké náklady transformácie kritizoval Klausa aj jeho protikandidát Jan Švejnar. Ten sa ešte pred samotnými prezidentskými voľbami vyhlásil za pôvodcu všetkého dobrého, čo sa na začiatku 90. rokov urobilo, kým všetko zlé hodil na prezidenta. No je otázne, či sa prechod z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku dal uskutočniť s menšími obeťami. Po bitke je každý generálom, ale vtedy bolo nutné konať rýchlejšie, než sa stihne zmobilizovať koalícia záujmových skupín odmietajúcich transformáciu ako takú.

Česká republika je dnes po Slovinsku najúspešnejšou postkomunistickou krajinou a svoju zásluhu na tom zrejme bude mať aj Václav Klaus. Jeho kroky v čase, keď vykonával funkciu federálneho ministra financií a neskôr českého premiéra, budú ešte dlhé roky predmetom sporov. Vlastne rovnako ako jeho charakter, protivníkmi často označovaný za arogantný, povýšenecký a bez schopnosti hlbšej sebareflexie. Či tieto slová Klausovu osobnosť vystihujú, vedia asi najlepšie jeho blízki. No Česi si ho celkom obľúbili ako prezidenta, ktorý napĺňa svoj úrad možno aj istým okázalým monarchizmom.     

Dobré vystihnutie súčasného sporu
Václav Klaus je vzácny, pretože dokáže charakter súčasného politického sporu vystihnúť ako nikto iný. Súboj s Janom Švejnarom bol len ďalším kolom súboja konzervatívneho a ľavicovo-liberálneho pohľadu na svet. Už na začiatku 90. rokov existovala v Čechách silná skupina intelektuálov, najmä okolo Václava Havla, ktorým nevoňala trhová ekonomika a parlamentná demokracia so svojimi politickými stranami. Oni sa snažili o akýsi nehmatateľný ideál, ktorý sa raz nazýval „nepolitická politika“, inokedy „tretia cesta“ a podobne.

Klaus všetkých týchto ľudí nakoniec zdolal, no so svojimi postojmi sa postupne ocitá v menšine aj medzi členmi ODS. V prvom povolebnom novinovom rozhovore si sám kladie otázku, kto ho nahradí, pretože ďalšie kolá tohto zásadného hodnotového súboja prídu aj v budúcnosti. Klaus bol v rozprave označovaný za človeka s extrémnymi názormi a večného muža včerajška. Je to znepokojujúci trend, ak sa už bežné názory na pomedzí konzervativizmu a klasického liberalizmu označujú za „extrémistické“, „fašistické“, či „výstredné“. Aká pravicová politika je podľa socialistov všetkých odtieňov ešte legitímna?

Klausov kandidátsky prejav vyjadril podstatu súčasného politického sporu v Európe takto:
„Pokud nechcete dbát tisíciletých tradic naší civilizace, jejich křesťanských hodnot, důrazu na klasickou rodinu a úctu ke každému lidskému životu, nevolte mne, neboť já tyto hodnoty ctím. Chcete-li žít v budoucnosti stvořené z módních vln, kdy bude zakázáno kouřit, ale drogy budou tolerovány, kdy bude manželství institutem na vyhynutí a na radnice budou chodit jen páry k registraci, kdy staré a nemocné budeme milosrdně zbavovat života, kdy nám bude předepisováno, co máme jíst, pít a jak smíme mluvit, pak toto není můj program. Toto není má představa budoucnosti.“

Bude Klaus ešte dôraznejší?
Byť „mužom včerajška“ nemusí byť zlé. Naopak, veční „muži svetlých zajtrajškov“ ako šéf Zelených Martin Bursík ohrozujú dlhodobo našu slobodu. Prezident Českej republiky nemá veľkú moc, no kým je na Hradčanoch Václav Klaus, môžu nepríjemné pravdy aspoň zaznievať.

V tomto smere sa mnoho jeho politických protivníkov i komentátorov obáva, že v druhom volebnom období bude Klaus vo svojej kritike totalitných tendencií v EÚ či zelenej hystérie ešte nekompromisnejší. Nemusí sa totiž starať o znovuzvolenie. Dúfajme, že staronová hlava českého štátu taká skutočne bude.