Je také ťažké milovať modernú architektúru

Jedno z najnevďačnejších povolaní v tejto krajine je asi povolanie teoretika či historika modernej architektúry. Poznám niekoľkých ľudí tohto zamerania a je radosť počúvať ich aj čítať ich články či knižky. Sú to milí, vzdelaní, kultivovaní ľudia, ale majú to ťažké, keď nás presviedčajú o kráse a veľkej hodnote niektorých stavieb. 

Moderná architektúra – povedzme tá od polovice minulého storočia – nemá v týchto končinách najlepšie meno. Jedna vec je obdivovať invenciu tvorcov v architektonických časopisoch na profesionálne urobených fotografiách, kde moderné sebavedomé stavby vyzerajú úžasne. Druhá vec je, ako fungujú v reálnom živote a aký vzťah si k nim vytvorili ľudia, čo s tými budovami žijú. Lebo architektúra nie je čisto exaktná záležitosť.

Najklasickejším prípadom sú v Bratislave hádam dve stavby – prístavba Slovenskej národnej galérie architektom Dedečkom a komplex hotela s obchodným domom na Kamennom námestí (hotel Kyjev a bývalý Prior), ktorý navrhol architekt Matušík. Obidve tieto stavby patria podľa znalcov modernej architektúry k tomu najlepšiemu, čo sa tu z modernej architektúry za komunistov postavilo. Týmito stavbami sa môžeme pokojne prezentovať na zahraničných výstavách, kde sa vždy dočkajú ocenenia.

Majú len jednu chybu: Bratislavčania ich nemajú radi. Možno to ani nie je architektonická záležitosť, ale spomienky na tých, čo si tieto stavby objednali – na tupých komunistických pohlavárov bez vkusu, ale aj akéhokoľvek zmyslu pre ľudskú mierku, urbanizmus, genia loci či historickú kontinuitu. S radosťou búrali staré domy i celé ulice v mene novej architektúry moderného človeka. Nevieme im to odpustiť – a ani architektom, čo do toho išli s nimi. Aj preto dodnes nemôžeme obdivovať architektonickú krásu Mosta SNP, vinou ktorého padla časť Starého Mesta a tá jazva je stále nezacelená a škaredá.

Z nostalgie či hnevu na tých, čo ničili pôvodnú Bratislavu, pramení zrejme naša túžba po replikách, po dostavbách zničených pamiatok, po historizujúcom štýle. No výsledkom môže byť aj taký nepodarok, ako je dnešná Zámocká ulica. Viem, o čom hovorím, chodím po nej každý deň a podrobne sledujem, ako funguje tento novotvar, o ktorom sa kedysi hovorilo, že to bude atraktívna ulička plná útulných kaviarničiek a že v nej bude kypieť život. Nekypí. A o tých kaviarničkách viem svoje. Takmer každý deň sa s kolegami najeme v jedinej použiteľnej reštaurácii, ktorá sa tu nachádza (ostatné sú zväčša prázdne, predražené a nepoužiteľné). Rýchlo zjeme menu – a na kávičku ideme inam. Preč zo Zámockej ulice. Akosi sa nám tu nechce posedávať. Atmosféra ulice je totiž – rýchlo si vybaviť čo treba a vypadnúť.

A vtedy si často spomeniem na zástancov modernej architektúry, ktorým sa pri pohľade na Zámockú dvíha žalúdok. Asi je to naozaj slepá ulička. Ale naučiť sa oceniť a mať rád modernú architektúru nám zrejme ešte chvíľu potrvá. Možno keď zabudneme na tých arogantných komunistov, možno keď zažijeme viacero podobných sklamaní ako zo Zámockej, možno keď zmiznú investori, stavajúci nám tu nevkusné lacné vežiaky. Nie je vylúčené, že príde čas, keď aj my, čo nie sme teoretikmi a znalcami modernej architektúry, prijmeme stavby, ktoré budú celkom iné ako naše historizujúce očakávania, no napriek tomu si ich obľúbime a oceníme ich architektonickú hodnotu. A potom možno prijmeme na milosť aj toho Dedečka či Matušíka.