Sociálny fond nemám rada

Slovné spojenie „sociálny fond“ naozaj nemám rada. Dvakrát v živote som s ním zažila hlúpe a trápne situácie. Netúžim si ich už zopakovať.

Prvá skúsenosť: to bolo ešte kedysi na sklonku komunizmu. Nastúpila som do svojej prvej práce a účtovníčka mi vysvetľovala, ktorá suma na výplatnej páske čo znamená.

– A toto je príspevok do sociálneho fondu, – ukázala nakoniec automaticky na akúsi menšiu sumičku.

– To je povinné? – opýtala som sa s predstieranou naivitou dieťaťa. Vedela som, že zo sociálneho fondu sa kupovali darčeky pre ženy ku dňu žien, raz za čas z neho prispeli nejakému zaslúžilému zamestnancovi na dovolenku – ale najmä každý rok sa zo sociálneho fondu platila komplet celá prímorská dovolenka súdruha riaditeľa a jeho rodiny. To bolo verejné tajomstvo nášho podniku.

Účtovníčka zavrčala:

– To predsa platí každý, kto je v odboroch.

– Ale ja nie som v ROH.

Účtovníčka znervóznela a zavolala šéfku. Skrátim to: do ROH som nevstúpila – bol to koniec osemdesiatych rokov a zo všeličoho sa už dalo vykrútiť – a pani účtovníčka musela každý mesiac vyhadzovať špeciálne iba z mojej výplaty položku Sociálny fond. Asi ju to dosť štvalo, lebo na mňa odvtedy nepekne zazerala.

Zložitá situácia však nastala pred 8. marcom. Odborová schôdza musela tajne riešiť delikátnu záležitosť, či aj ja – ako neplatič do sociálneho fondu – dostanem darček ku dňu žien. Vyhrala ľudská veľkorysosť a 8. marca mi odborársky šéf so vznešene povýšeným výrazom podal froté uterák. Nepýtajte sa, kde skončil.

Myslela som si, že slovné spojenie „sociálny fond“ už do môjho života nikdy nevstúpi. Ale vstúpilo. Opäť schôdza, tentoraz rodičovská. Riešime vážnu vec – škola v prírode. Od pani riaditeľky sa dozvieme, že naše deti opäť budú bývať v podozrivo lacnej ubytovni, iba pár kilometrov od školy. Len aby ten pobyt stál čo najmenej. Pani učiteľka, ktorá ubytovanie vyberala, sa tvári veľmi šťastne: podarilo sa jej opäť zabezpečiť pobyt, ktorý si môže dovoliť každé dieťa v triede. Všetci vieme, prečo je to tak – v triede sú dve deti z ťažkých sociálnych pomerov, ktoré si nemôžu dovoliť nijaké zbytočné výdavky. A tak solidárne chodia všetky naše deti na pobyty do najlacnejších ubytovní a taktne sa celý rok vyhýbame akciám vyžadujúcim finančný príspevok rodičov. Väčšina detí je pritom z normálnych rodín s priemernými príjmami a asi päť-šesť detí je v triede z rodín s vyššími príjmami. Ale o tom sa na rodičovskom združení verejne nehovorí.

V duchu sa hrozne hnevám, že moje dieťa má opäť bývať v plesnivej izbe v škaredom prostredí a každý deň raňajkovať lacnú paštétu. A zrazu to zo mňa nepremyslene vyletí:

– Neposielajme naše deti do toho otrasného hotela. Založme si sociálny fond, prispejme doň, kto ako môžeme – a doplaťme z neho pobyt tým deťom, ktoré by si drahší pobyt nemohli dovoliť.

Nastalo ticho. Zopár očí sa na mňa vytreštene pozeralo, iné si horlivo obzerali svoje nechty. Silný pocit déja vu. Pred očami som zrazu mala ten hnusný uterák a oslavu dňa žien.

„Sociálny fond“ som raz a navždy vymazala zo svojho osobného slovníka.