Predmanželský kurz v smradľavej chate

Moji známi majú pred svadbou, teda nie je to ešte až také horúce, že by svadba bola v sobotu či o týždeň, ale celú záležitosť berú už teraz veľmi vážne a zodpovedne. Zúčastňujú sa dokonca na špeciálnych kurzoch predmanželskej prípravy. Kurzy vyzerajú tak, že snúbenci sa zídu v nejakom rekreačnom zariadení na víkendovom pobyte a dva-tri dni sa rozprávajú o manželstve so skúsenejšími manželskými pármi, analyzujú navzájom svoje povahy a skúšajú si rôzne situácie v hraných dialógoch. Vraj je to celkom užitočné aj zábavné. Niekoľko párov sa síce na týchto kurzoch rozišlo, ale zrejme o to ide – aby do manželstva vstupovali len tí, čo to spolu myslia vážne. Takže nič proti kurzom. Čo človeka nezabije, to ho posilní.

Ja som však na žiadnom takom kurze nebola, takže som do manželstva vhupla celkom nepripravená. Vlastne mala som jeden taký súkromný minikurz s partnerom, ktorý sa javil celkom nádejne. Nejakou čudnou zhodou okolností a náhod, kde hlavnú rolu zohral náš nedostatok času zohnať si normálnu dovolenku, sme sa zrazu ocitli v jednom nie práve najútulnejšom kúte Slovenska. Malo ísť o romantickú chatičku, okolo vraj len hlboký les a slovenské more. To moju neromantickú dušu malo varovať, ale fakt je, že som práve v tom čase nemala veľa času ani energie zvažovať všetky detaily. Stačilo pomyslenie, že nebudem musieť do práce a nablízku bude milý človek. Zbalili sme ruksaky, ešte jedna ranná kávička v bratislavskej kaviarni a potom autobusom kamsi na koniec sveta. Cestou začalo pršať, pršiplášť ostal, samozrejme, doma. Z autobusovej zastávky sme mlčky šliapali niekoľko kilometrov k tej milej chatičke v úplnej tme a daždi. Romantické duše by možno jasali, ja som v duchu a v kuse nadávala. Keď sme okolo polnoci – celí premočení – dorazili na miesto, splnili sa moje najhoršie obavy. Spustnutá, vlhká, roky nepoužívaná chata, v ktorej už nič nefungovalo, zato všetko smrdelo plesňou a myšami. Bolo mi jasné, že pri prvom rannom lúči slnka odchádzame. Na smrť unavená a otrávená som zaspala oblečená na akejsi lavici. Keď som sa ráno zobudila, v krbe horel oheň. Môj spoludovolenkujúci medzitým narúbal drevo, opravil elektriku, navaril čaj a urobil raňajky. Ale najmä s pochopením a bez pripomienok znášal moje zúfalstvo. Vtedy som si povedala, že s týmto človekom sa bude dať stráviť zvyšok života. Asi som trochu zabodovala aj ja, keď som prekonala odpor a vyriadila jednu stuchnutú miestnosť. Ale určite som najviac červených bodov získala tým, že zakaždým, keď som mala na jazyku výčitku ohľadom výberu dovolenky, múdro som mlčala.

Nemyslite si, prosím, že výlet sa zmenil na romantické chvíle dvoch zamilovaných duší, ktoré pozerali do ohňa držiac sa za ruky. A neverte ani predstave, že sa tá smradľavá chatička zmenila na útulné miestečko lásky. Na takú pointu choďte do kina.

Vydržali sme tam dva a pol dňa, kým pršalo, lebo sme nemali chuť šliapať v daždi späť. Dodnes na tie dni nerada spomínam, dodnes cítim v nose stuchlinu a myšacinu, ale asi nám v tom odpornom vlhkom príbytku začalo byť jasné, že keď zvládneme toto, tak zvládneme všetko.

Možno je však lepšie ísť na kurzy so skúsenými manželskými pármi v príjemnom rekreačnom stredisku s dobrou stravou. Ale ak tie kurzy niekomu nevoňajú, tak tá príšerná chata v škaredom lese ešte stojí. Viem, kto má kľúč.