Keď sa vám nehnusia vlaky...

Celkom nedávno riešila moja – o generáciu mladšia – príbuzná vážny cestovný problém. Potrebovala sa dostať do jedného vzdialenejšieho mesta. Letenku už nezohnala a nikto ju tam nechcel hodiť autom. A tak znechutene študovala autobusové cestovné linky. Navrhla som, nech skúsi vlak. Pozrela sa na mňa zhrozeným pohľadom a znechutene sa striasla.

Od toho dňa si v duchu rekapitulujem svoje cestovateľské zážitky. Nie som síce veľký cestovateľ, ale vďaka pracovným povinnostiam som strávila dosť času vo vlakoch, autobusoch, autách aj lietadlách. Čo som v nich zažila? Ihneď sa mi vybavilo vypadnutie časti motora zo starého linkového autobusu počas jazdy, odpojenie vagóna na rumunskej hranici a úplatok rumunským colníkom, aby ho opäť pripojili, rozpadnutie sedadla v ruskom lietadle, ktoré si môj spolucestujúci galantne so mnou vymenil, takže bez operadla letel on...

Ale to nie sú naozajstné zážitky. To sú len patálie, aké sa človeku prihodia pri hocijakej činnosti. Zážitok – to sú neočakávané stretnutia či prekvapujúci pocit dôvernosti s cudzími ľuďmi. No a v tomto smere vyhráva vlak. Nikdy som sa nezoznámila s nikým zaujímavým v autobuse, hoci som v ňom presedela oveľa viac času ako vo vlakoch. Precestovala som dokonca asi dvetisíc kilometrov (vrátane nocí) v autobuse vedľa cudzieho človeka, s ktorým sme si za celé tie dni povedali hádam päť slov. A v lietadle myslím iba na svoj labilný žalúdok a nikoho nechcem poznať ani vidieť.

S vlakom mám spojených niekoľko fascinujúcich stretnutí. Vo vlaku som sa zoznámila s dvoma staršími Gruzínkami, ktoré sa rozhodli po páde komunizmu cestovať. Navštívili ma aj doma, dlho sme si písali a ich nadšené rozprávanie o Gruzínsku ma napokon doviedlo do ich krajiny.

V nočnom vlaku som zažila zvláštny rozhovor s mužom, manželom a otcom dvoch detí. Ten človek mi porozprával veci, ktoré by nepovedal zrejme ani psychoanalytikovi. Nevedel, kto som, nevideli sme si v tú noc ani do tváre. Utkvel mi len zvuk koľajníc a tichý hlas muža, ktorý miluje svoju rodinu, ale nedokáže s ňou žiť. Tou spoveďou som bola otrasená dosť dlho, ale o mužskom svete som zrazu vedela oveľa viac.

Vo vlaku som zažila bláznivý predvianočný večierok, keď železnice pripojili o jeden vagón menej, a aby nás poškodených trochu odškodnili, doniesol sprievodca celú náruč fľaštičiek s alkoholom. Náš vlak mal doraziť do cieľa na Štedrý deň ráno, takže si asi dvadsať neznámych ľudí v povznesenej nálade urobilo malé Vianoce. Počula som v tú noc veľa zaujímavých príbehov.

Vo vlaku som zažila aj platonickú lásku – to keď som v Bratislave nastúpila do vlaku a  vysvitlo, že potetovaný muž s dlhými vlasmi oproti mne, ktorého som sa prvé hodiny zúfalo bála, cestuje presne do toho istého zapadnutého mestečka na druhom konci republiky. Celá tá cesta bola taká westernová (skôr easternová – cestovali sme na východ) klasika, za akú by mnohé znudené slečny túžiace po romantických zážitkoch dali pol svojho kráľovstva... len keby sa im nehnusili vlaky.
Mimochodom, nemyslíte, že by som si za tento článok od železníc zaslúžila jeden doživotný voľný lístok na všetky trate?