Je lepšie sa v jednom kuse báť, ako sa naraz zľaknúť

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Každý, kto sa pohybuje na internete, asi pozná meno Ross Hedviček. Nepatrím k členom jeho fanklubu, skôr naopak, považujem ho za poľutovaniahodný príklad neliečenej a zanedbanej narcistickej poruchy osobnosti, ale jednu vec mu uprieť nemožno: vie zaujať. Na tom jeho neúnavnom kvapkaní žlče a chrlení iracionálnej nenávisti na internetový priestor môže byť pre nezúčastneného čitateľa azda aj čosi impozantné. Trochu ma otravuje, ako Hedviček a priori ráta s tým, že každý čitateľ pri čítaní jeho textu vypení („Sedněte si, vezměte si aspirin a čtěte dál...“ a podobné zbytočné moderátorské vsuvky). Asi predpokladá u všetkých svojich čitateľov a priori podobné nezvládnuté emócie, ako sú tie, s ktorými on tieto svoje texty píše. Čitateľovi, ktorý to nevníma takto emotívne, ale iba ako nezáväznú zábavu, sa môže tento prístup trochu zunovať. Napríklad mne. Som voči Hedvičkovi tolerantný, čo a priori predpokladá moju úplnú ľahostajnosť, takže aspirínu mi naozaj netreba. Občas ma však tento autor zaujme informáciami, ktoré sú pre mňa neznáme a prekvapivé. Napríklad (pre mňa) nové informácie o Dr. Milade Horákovej, obeti komunistického súdnictva z prelomu 40. a 50. rokov. Ak sú informácie, ktoré Hedviček ponúka, naozaj pravdivé, potom to vrhá na Dr. Horákovú trochu zmenené svetlo. Veď posúďte sami.

V ruskej zahraničnej politike došlo za posledných niekoľko rokov k istému obratu, ktorý najmä nás na Slovensku, ako v najvýchodnejšom cípe tzv. schengenského priestoru, nemôže nechať úplne ľahostajnými. Ono, ako hovorieval môj dedo, je lepšie sa v jednom kuse báť, ako sa naraz zľaknúť. Česi sa už teraz boja, a to pritom ani nemajú v správe štátu zvolených ľudí, ktorí chodia oslavovať na kubánsku ambasádu. Článok s krásnym názvom Opovážte sa nás báť podľa mňa presne vystihuje postoj ruských jastrabov k východnej Európe, ktorú aj napriek všetkému, aj cez naše členstvo v NATO, EÚ a iných štruktúrach, stále vnímajú ako svoju oblasť záujmu. A Západ nás za trochu ropy, plynu a mieru pre svoje deti hocikedy zasa predá, tak ako to urobil už prinajmenšom dvakrát – v Mníchove a na Jalte.

Mimochodom, zaujímavé je aj diskusné fórum k tomu článku. Citujem: „Jestli se Rusu nebojis, tak ti chybi elementarni pud sebezachovy a jsi totalne nepoucitelny individuum. Putinovo fasisticke Rusko je hrozbou pro cely civilizovany svet, zvlaste ted, kdy se davaj dohromady s Cinany. 1,4G ruskych a cinskych nevolniku totalne zblblych levicackou imperialistickou propagandou se stovkami jadernych hlavic v raketach, takovych se musime bat a musime se na ne pripravit. Pocinaje radarem.“

Čo sa týka toho radaru v Čechách, kauza sa stále rozvíja. Publicista a autor kníh Karel Pacner, ktorého si nesmierne vážim, a ktorého dvojdielnu knihu Kolumbovia Vesmíru som si už niekoľkokrát s chuťou preštudoval, prišiel so zaujímavou tézou, že českú občiansku iniciatívu Ne základnám financuje prostredníctvom svojej tajnej služby Rusko. To by nebolo nič nové, veď nie je tajomstvom, že aj protestné iniciatívy proti vojne vo Vietname, ku ktorým dochádzalo počas 60. a 70. rokov v amerických mestách, boli financované a iniciované KGB. Na Slovensku máme tiež dosť agentov ruských tajných služieb, dokonca aj v najvyšších štátnych funkciách. Každý sa živí, ako vie, ale štát, ktorý je členom Severoatlantického paktu, si podľa mňa nemôže dovoliť mať v zákonodarnom orgáne ruských špiónov. Ten, kto si myslí opak, má v tom asi ľadový hokej.

Za komunizmu bolo veľa vecí u nás utajených, ale my, čo sme mali aspoň to šťastie, bývať na západných hraniciach, sme sa o nich dozvedali z rakúskej televízie. O výbuchu v Černobyle sme sa teda dozvedeli ešte v ten večer. O tom, že už niekoľko rokov pred černobyľskou katastrofou nám niečo veľmi podobné možno hrozilo tu na Slovensku, sa dozvedáme až teraz. Ktovie, čo všetko sa ešte dozvieme o temných stránkach z minulosti? Už teraz sa teším na tie senzácie.

Katastrofy všetkého druhu sú vďačným námetom akčných, hororových a katastrofických filmov. Ľudia sa radi pozerajú na potopy, požiare, zemetrasenia, dopady asteroidov, výbuchy, epidémie a invázie mimozemšťanov (podľa možnosti vysoko inteligentných a krutých), najmä ak to môžu sledovať v pohodlí zabezpečeného domova alebo v prítmí kinosály. Na T-Station už bola recenzia najnovšieho postkatastrofického filmu Som legenda, možno by sa patrilo k tomu dodať, ako by asi v skutočnosti vyzeral život posledného človeka na Zemi.

V tom filme hrá hlavnú úlohu Will Smith, ktorý si to nedávno zavaril svojimi výrokmi o Hitlerovi. Ťažko však povedať, že sa Hitlera zastával. Povedal zhruba: „Ani Hitler nevstával ráno s myšlienkou: `Dnes vykonám to najväčšie zlo, aké sa len dá`. Myslím, že sa ráno zobudil a v dôsledku zvrátenej spiatočníckej logiky si zaumienil spraviť niečo, čo pokladal za `dobré`.“

Ozaj, čo na to Hitlerov syn?

Niektorí českí herci sú pohoršení tým, že momentálne jeden z najúspešnejších (ak nie najúspešnejší) český režisér Jan Hřebejk používa vo svojich filmoch plus-mínus stále tých istých hercov. Tento protest mi pripadá smiešny, pretože som presvedčený, že každý režisér si vyberá spolupracovníkov, najmä predstaviteľov hlavných úloh sám a nikomu sa z toho nezodpovedá, tobôž nie tým hercom, ktorých neobsadil. Ak, tak iba divákom. Asi každý veľký režisér sa rád obklopuje a obklopoval svojimi „kmeňovými“ hercami, či už to bol Fellini, Bergman, Buňuel, Kurosawa či Antonioni. Hřebejkovi zatiaľ prívlastok „veľký“ nepatrí, nanajvýš tak svojou nadprodukciou, ale na výber hercov má aj tak výsostné právo.

Občas nejaký režisér vytiahne do svojho filmu nejakého neherca, z ktorého sa potom stane hviezda a začnú ho obsadzovať aj ďalší. Triu Forman, Passer a Papoušek sa to napríklad podarilo s viacerými skvelými predstaviteľmi: Janom Vostrčilom, Josefom Šebánkom, Miladou Ježkovou či Josefom Kolbom. Takto Petr Zelenka objavil vo filme Příběhy obyčejného šílenství herectvo Miroslava Krobota, dovtedy aj potom režiséra Karlínskeho divadla. Odvtedy sme ho mohli vidieť už vo viacerých českých filmoch. Herectvo je však preňho iba istým rozptýlením, stále vníma ako svoju profesiu réžiu. Tu je s ním zaujímavý rozhovor.

viac od autora »
Vaše reakcie [83]