Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.
Keďže boli Vianoce, Silvester a Nový rok, dovolil som si dnes aj ja prísť s novoročným špeciálom, teda akýmsi dvojčíslom, aby som odškodnil tých zopár čitateľov, ktorým moja rubrika počas sviatkov možno chýbala.
O tom, ako prebiehali ilegálne Vianoce v Británii, nám podáva správu bloger Ján Babarík. Spôsob, akým sa britskí multi-kulti euroboľševici vyhýbajú pojmu Vianoce ako označeniu kresťanského sviatku na oslavu narodenia Spasiteľa Ježiša Krista, mi nápadne pripomína spôsob, akým k Vianociam pristupovali boľševici v niekdajšom socialistickom Československu. Sviatky zimy či sviatky jari (to bola akože Veľká noc), spôsobov, ako použiť newspeak na pokus o ohlúpnutie más, je veľa.
Ako sa žije s mohamedánmi? My o tom dokopy ešte nič nevieme, naša osudom ťažko skúšaná krajina nepatrí medzi prvoradé destinácie týchto ľudí. Sú však niektoré ženy, ktorým učarila rýdzo animálna krása Synov púšte. Aký je život s mohamedánom. Alebo s Belgičanom? Niektoré experimentátorky tvrdia: „Nikdy viac!“
Istý pohodový a tolerantný iránsky duchovný ironizuje militantný islam naschvál prehnanými výrokmi. Napríklad týmto: „Ženy, ktoré nenosia hidžáb, by mali zomrieť a s nimi aj ich manželia a otcovia.“ A prečo nie aj susedia a príbuzní týchto susedov?
Teraz som niektorým svojim čitateľom asi zdvihol žlč. Niektorí ma čítajú len preto, aby ma mohli ihneď nahlásiť príslušným úradom. Môžem ich však upokojiť a možno i trochu potešiť: je dokázané, že škaredí a tuční ľudia zarábajú menej. Takže by ma mali skôr poľutovať a vypomôcť mi nejakým drobným finančným darom.
No poďme ku kultúre. Angelina Jolieová mi bola odjakživa krajne nesympatická. Je to podľa mňa jedna pyskatá a žilnatá čúza, ktorú z nejakých mne bližšie nepochopiteľných dôvodov všetci považujú za krásavicu. To mi bola vždy milšia Jennifer Anistonová. Kým bola s Bradom Pittom, považoval som ich za najsympatickejší pár Hollywoodu. Nikdy som nepochopil Pittov odchod od Anistonovej k Jolieovej a k jej neustále a nekontrolovane sa rozširujúcemu exotickému zverincu. Ak je však tento článok pravdivý, tak si myslím, že Jolieovej definitívne preskočilo.
Minule sme tu mali rozhovor so spevákom Richardom Müllerom, teraz tu máme ďalší, podstatne rozsiahlejší. Vyplýva z neho, že Müllerovi sa už nič nechce. No, tomu rozumiem, to sa veru nechce ani mne.
Český spevák Karel Gott má medzi ľuďmi, čo ho osobne poznajú, povesť mimoriadne dobrosrdečného a noblesného pána. Zdá sa však, že kedysi dávno mal isté problémy so svojou sociálnou naivitou a nedokázal povedať nie určitým ľuďom. O jeho vzťahoch s predstaviteľmi organizovaného zločinu za socializmu sa všeličo šuškalo už dávno, dnes Gottove dávne styky s podsvetím vychádzajú na povrch.
Nikdy nezabudnem na svoje prvé stretnutie s dielom českého spisovateľa (dominantne divadelného autora) Karla Steigerwalda. Bolo to dakedy v polovici 80. rokov, počas jednej z pravidelných návštev Prahy. Býval som u kamarátky, ktorá v tom čase pracovala v Pražskom kultúrnom stredisku. Mala doma rukopis vtedy najnovšej Steigerwaldovej hry Neapolská choroba a dala mi ju prečítať s tajnostkárskym výrazom, že ide o zakázanú hru. Text ma fascinoval, nevedel som sa od neho odtrhnúť po väčšiu časť noci. Čoskoro som si v predajni vydavateľstva Dilia (sídlilo v jednej romantickej pasáži na Václaváku, myslím že v pasáži Lucerna, ale to som už priveľmi senilný so zbytočnými detailmi) zohnal jeho iné hry, konkrétne Foxtrot, Dobové tance a Tatárske hody (v origináli sa to volá Tatarská pouť). Steigerwaldov štýl mi v najlepšom slova zmysle vyrazil dych; práve som vtedy písal prvú verziu románu Rivers of Babylon a musel som sa riadne usilovať, aby som nezačal napodobňovať jeho stavanie vety, najmä dialógov. Napokon som sa dialógov úplne vzdal, a to sa prenieslo aj do finálnej verzie románu. Aj tak by som tam ten Steigerwaldov vplyv vedel nájsť. Dnes je Karel Steigerwald známy skôr ako publicista briskného pera a radikálneho názoru. Tu je napríklad jeho postoj k olympiáde, nielen v Česku, ale aj ako takej. Keďže mi šport ako adspektná zábava nič nehovorí, takéto názory sa mi páčia!
Rozumiete svojim erotickým snom?
Ako je to s novým logom Bratislavského dopravného podniku?
Zaujímavú anketu urobila agentúra MVK pre denník Sme. Týkala sa miery sentimentu obyvateľov dnešnej Slovenskej republiky za bývalým Československom. Hneď na začiatku musím predostrieť, že pre mňa je táto otázka naozaj len otázkou spomienkového optimizmu a veľmi dobre si uvedomujem, že nazad sa už vrátiť nedá. Hoci som čechoslovakistického zmýšľania (od vnuka, ktorého obaja dedovia ako československí legionári prelievali krv v službách práve vznikajúceho Československa, sa azda ani nič iné očakávať nedá) a dodnes za svoje osobné hlavné mesto voľby považujem Prahu, predsa sa len domnievam, že všetko sa stalo presne tak, ako sa malo stať. Nejaký návrat by som už ani nechcel, pozerám sa vždy skôr dopredu, do budúcnosti. Výsledky ankety sú však zaujímavé. Takto ich prezentuje Sme. A takto zasa české Lidové noviny. No a takto vlajková loď českého bulváru, denník Blesk.
Iný prieskum ukázal, že takmer 80 % mladých Čechov nemá rado Cigánov. Ani tých mladých. Anketa sa robila v Česku, takže dúfajme, že mladí Slováci sú na tom podstatne lepšie a Cigánov tuho ľúbia, kamarátia sa s nimi a pozývajú si ich do príbytkov a rodín. Našťastie, v tomto ešte panuje sloboda, takže každý môže mať rád, čo chce, a pozývať si domov, koho chce.
Podľa ďalšieho prieskumu dávajú vraj Slováci svojim novonarodeným potomkom exotické mená. Taká Žaneta Haščičová (tak sa volala dcérka našich takmer susedov) či Ingeborg Bryndziarikov
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [65]
Je lepšie sa v jednom kuse báť, ako sa naraz zľaknúť
Buňuelovi odpúšťam, že bol ľavičiakom
Smrad troch sestier a ženská väznica
Áno, anglofónny svet vo mne vidí autora múzickej tvorby!
Nová česká pop-ikona – kráľ zlodejov Procházka